3oko

Ahojte vytvorila som nový príspevok pretože keď som ho dala do rubriky kde je šalvia tak mi to nechcelo zverejniť.....
tak sem prispievam svojimi zážitkami ktorou ma obohatila šalvia. S priateľom sme si objednali 40x extrakt zo šalvie. Mala som trochu obavy či to nebude moc na mňa keďže to bola prvá príležitosť s psychedelickou rastlinkou, a bála som sa či si z toho vôbec budem dačo pamätať.

Prvý zážitok je z nedele ( cca o 9 alebo pol 10 večer sa to stalo). "Všemohúcu" som do seba vtiahla a zadržiavala som dych čo najdlhšie ako to bolo možné. Pamätám si, že strach bola posledná emócia ktorú som zaznamenala. Pocítila som silnú ospalosť, ako keby ma práve na operačke uspávali. Bola to len chvíľa a už som tu nebola. Obraz predo mnou sa začal vzďaľovať veľmi rýchlo a ja som letela smerom dozadu nahor skrz tunel čoraz hlbšie a hlbšie a videla som ako sa predo mnou realita čoraz viac vzďaľuje, počula som ženský hlas ktorý hovoril neznáme slová,ale tie mi v danej chvíli pripadali tak známe. Ocitla som sa na mieste kde za začali znásobovať svety na pravej strane - mali tvar pyramídy ktoré boli vertikálne položené a na každá jedna z nich mala na hrane zips a týmto spôsobom boli prepojené.Stále sa to znásobovalo. Ocitla som sa v tomto jednom svete, a nie len že ocitla- ja som sa tou realitou stala. Mala som vlastný svet,bola som súčasťou "zipsovej dimenzie." Bola som len vedomie položené uprostred niečoho obrovského a nemohla som sa vôbec pohnúť. Nepáčilo sa mi , že tam som, chcela som sa pohnúť, ležala som na hrane pyramídy a videla pred sebou mnoho týchto svetov ktoré boli všetky prepojené zipsom. Pozrela som sa smerom nadol a videla som, že moja pravá strana je moje "ja" z reality v ktorej som bola pred užitím šalvie a moja ľavá strana ležala niekde na zemi a bola tým zipsom. Nebola som tam sama, na každej pyramýde bolo nejaké vedomie ktoré trpelo, a bolo ich veľa, každé jedno aj niečo hovorilo pretože mu bolo súdené ostať na jednom mieste a nikdy nikde inde , byť len celú večnosť tam, iba byť, nič viac.A ja som tam mala tiež rovnaký osud. Byť tam bolo utrpenie a úplná zbytočnosť, už všetko bolo zbytočné, neexistovalo nič iné len vedomie a ten svet kde sa nedalo pohnúť ďalej. Nepociťovala som žiaden strach, iba nepohodlie že sa nemôžem pohnúť ďalej a celý čas čo som tam bola ma prenasledoval šepot ženského hlasu "čo robíš" - akoby sa ma niečo pýtalo, prečo som sa zhúlila a ocitla sa tam.Chcela som sa dostať inde pretože som mala pocit že som na tom jednom mieste celú večnosť.Nič nebolo snáď ešte večnejšie ako samotný pobyt tam. Nepamätám sa , že by sa mi podarilo pohnúť, ale viem, že som sa dosť násilne snažila "zozipsovať" smerom na ľavú stranu. Obraz sa prehodil a bola som vonku, moja pravá časť tela bola vonku a ľavá zaborená do zeme ktorá bola tým zipsom.Bol tam priateľ a jeho stará mama , teda skôr iba jej vedomie keďže ju som tam nevidela ,ktorá ho odsudzovala že sme si toto mohli dovoliť..znova sa mi obraz prehodil , ale stále som bola v tom svete, kde som ležala na ľavom boku , a bol tam priateľ a dve ženy , ktoré ho odsudzovali že ma zhúlil a on hovoril že sa mi snaží pomôcť vstať, pretože som spadla. Bolo mi to dosť nepríjemné a nevedela som nijako zasiahnuť lebo som vedela že mi chcel dobre a všetci ho len odsudzovali. Nevnímala som ho vtedy vôbec ako priateľa, iba ako milú bytosť ktorá sa mi snaží pomôcť. Celý čas ako som bola preč, som mala kontrolu len nad ľavou stranou- všetko sa odohrávalo na ľavej strane (celý čas som sa pozerala na ľavú stranu a tam sa odohrávali všetky tie dimenzie) a keď som sa pozrela doprava, bola to realita, kde som bola (ja?) Lenže čo som bola ja ? A čo znamená to všetko? Videla som nejakú bytosť vedľa seba ktorá ma zahrievala, lenže ja som už nevedela kto to je. Keď sa zasmial tak som na chvíľu pocítila že som naspať ale bolo to veľmi krátko. Všetko akoby stratilo svoj zmysel. Všetko proste len bolo ,existovalo a bolo to zbytočné, nič viac. Celá realita bola zbytočná, úplne som sa stratila v tej veľkosti , stala som sa inou realitou ale už ma to vracalo do tej, skadiaľ pochádzam (?). Návrat bol veľmi ťažký. Nedokázala som spracovať že ma to hodilo sem, veď ako je to možné? Ja sem nepatrím, prežila som celú večnosť niekde , skadiaľ nebolo úniku. Fyzicky som tu bola, ale zmyslami ešte stále nie. Nevybavovala som si vôbec nič kto som, kto je ten človek predo mnou (priateľ) a kde som a žiadne spomienky na túto realitu. Videla som fyzický svet ale zároveň aj to miesto odkiaľ som prišla, stále ma to tam vracalo, nechcelo ma to pustiť, ale vízie sa čoraz viac vzďaľovali a ja som sa vracala. Cítila som sa zvláštne vo svojom fyzickom tele a mala som taký pocit, že to čo žijem teraz, je veľké nič. Bola som súčasťou niečoho čo bolo tak obrovské..a že všetko skončí rovnako rýchlo ako to , odkiaľ som prišla aj keď sa to bude zdať, že som tu celú večnosť .Do frasa, čo je teraz skutočnosť? Koľko realít existuje? Som vôbec skutočná, je toto normálne a má toto všetko zmysel? Ako je možné že som niekde žila celú dekádu a zrazu som tu, v novom živote ? Nemala som slov a pozerala som do blba a rozmýšľala som nad životom. Ešte nikdy som toľko nepremýšľala ako vtedy, čo existencia vlastne je - strach som už viac nemala, videla som niečo čo bolo veľmi ťažké opísať (ešte ťažšie sa bolo stadiaľ vrátiť). Návrat bol tak ťažký, že som sa 5 minút po zážitku dva krát pozvracala ...Ešte asi 20 minút som mala pocit iného JA. Dokonca som mala pocity, že ten stav, to vnímanie mi ostalo, že už taká mimo ostanem. Nie, nepokladám to za bad trip, pretože po celý zážitok som strach nemala, iba zmätok.Bolo to pre mňa veľmi zaujímavé a veľmi hlboko ma to donútilo zamyslieť sa nad životom. Myslím si, že všetko čo som sa mala naučiť je len "existovať" a že nemám vzdorovať tomu čo je,nech je to už akékoľvek. Myslím , že smrti sa už viac nebojím, pretože viem , že sa ocitnem na tom mieste alebo na podobnom, a potom ma to hodí do inej reality ako keď ma vrátilo späť- len s tým, že začnem úplne nový život

Pondelok bol voľný , priateľ sa odhodlal to skúsiť v utorok ráno, hneď keď sme vstali - o piatej ráno .. tak sme teda šli na to... Bolo to zaujímavé pozorovať čo robil ... a keď sa vrátil, povedal že si nič nepamätal... ale potom predsa , o takých 10 minút sa mu niečo marilo, že zrazu akoby prestal existovať, a potom bol svetlo uprostred temnoty, a vychutnával si že existuje... počkali sme nejaký ten čas a bola som na rade ja.

Dych som zadržala tentokrát kratšie. Neletela som cez žiaden tunel, len som si pomyslela- je to tu zas. Ocitla som sa na rovnakom mieste kde skončil posledný trip (Povedala by som že to začalo tam kde skončila predchádzajúca skúsenosť) .Bola som vyhodená z tejto reality a nerozumela som tomu, ako je to možné že som prežila jeden život tu a zrazu je to všetko preč a že či celý ten život ktorý som žila bol reálny vôbec.. Som tu znova kde som bola ale už to bolo lepšie ako na prvom tripe. V tom priestore som znova počula ženský hlas ( predpokladám že to hovorila samotná šalvia ) ktorý hovoril ani nie šepotom ale ani nie nahlas, skôr niečo medzi tým . Jazyk ktorým hovorila bol cudzí ale bol porovnateľný s maďarčinou. Neviem presne definovať čo ten ženský hlas tou cudzou rečou hovoril, ale bolo to niečo ako "čo sa stalo?" Akoby tie slová boli odrazom toho čo som si v ten daný moment myslela- pretože som nerozumela prečo ma z reality vyhodilo a bola som tam. Bol to ten priestor kde som bola naposledy, lenže už tam žiadne zipsy neboli. Všetko "tam to" ( veľmi ťažké je opísať čo to vlastne bolo a ako to tam vyzeralo) bolo prepojené trojuholníkovým spôsobom ktoré postupovali smerom odo mňa až niekam ďaleko nahor( myslím že tie trojuholníky vytvárali spolu takú špirálu )Tieto trojuholníky mali tupé uhly a každý uhol bol "pádom do inej reality" . Neviem síce či každý ale ja som bola v jednom z tých uhlov keď ma z reality vystrelilo a znovu bol ten priestor ktorý som videla na ľavej strane , na pravej som videla priateľa ( vtedy som ho vnímala iba ako bytosť , pretože všetko stratilo svoje pomenovanie a stratila som pamäť ohľadom tejto reality úplne - kde som žila, kto som a aj to , kto je on). Celý ten priestor bol akoby taký fraktál z tupých trojuholníkov pretože tie dimenzie boli týmto spôsobom prepojené a nijak inak. Nevybavujem si z toho sveta viac, ale spomínam si na ešte jednu veľmi dôležitú vec - na svoje JA, kým som bola preč. Potvrdilo sa mi znova že vedomie neumiera a je to to najpodstatnejšie čo existuje, nič nie je podstatnejšie. Bola som bod vedomia uprostred niečoho tak obrovského čo sa nedá vysvetliť, iba zažiť, až vtedy sa to dá pochopiť. Spomínam si, že keď ma to hodilo naspäť, nebola som tu ešte vedomím- stále iba telom- zvláštne na tom všetkom bolo to že som svoju podstatu pochopila keď ma to vracalo do tohto sveta, aj keď som bola stále inde. Vnímala som svoje pravé ja. Nemala som žiadne povahové črty , žiadne názory ,nemala som vôbec nič. Vnímala som iba to, že som vedomie. Som pozorovateľ. Vracalo ma to do reality čoraz viac, no mne sa ešte nechcelo vrátiť, pretože som pocítila to kto v skutočnosti som a bolo to niečo neuveriteľné... Chcela som sa tam vrátiť aj keď som vedomím tam ešte v podstate bola, no už som ten svet nevidela ale ten čo som mala pred očami (? Videla som tento svet akoby tretím okom, nie fyzicky, stále som cítila že moja duša putuje a nie je ešte nazad v tele. Návrat som vnímala že som sa dostala nazad do svojho tela ale cez moje fyzické oči.) V živote som nepocítila väčší kľud a mier ako počas toho, keď som sa do svojho tela pomalinky vracala.. Bolo to úžasné, perfektné. Ešte stále vnímam to ako táto skúsenosť zmenila môj pohľad na moje skutočné JA. Šalvia mi dokázala otvoriť bránu do sveta, po ktorej som tak bažila.. Možno preto ma vrátila naspäť do tej istej dimenzie, pretože chcela, aby som tomu viac porozumela, keďže prvá skúsenosť zanechala vo mne otázky typu- čo je realita? Kto som? Je toto všetko skutočné? Zatiaľ čo druhá skúsenosť ma bohato obdarila porozumením tomu, kto v skutočnosti som.Som jej nesmierne vďačná za to čo mi ukázala.

Streda pauza, a dnes som sa odhodlala rozlúčiť sa so šalviou, keďže ešte stále sa zvýšilo niečo z nej.

Moja tretia a zároveň posledná skúsenosť bola už čímsi iná, ale predsa sa spájala s predošlými zážitkami a to hlavne s prvým.
Zadržiavajúc dych som na posteli vyčkávala. Do 15 sekúnd ma vysunulo z fyzického tela smerom dozadu a mne sa nanúkol pohľad na celú izbu, obraz ktorý som videla pred sebou sa trochu naklonil smerom doprava (videla som akoby trochu našikmo) a celé to bolo ako by som na plátne sledovala film a cítila som, že som vedomie, ktoré sa vznášalo a nemala som žiaden fyzický pocit. Opäť všetko stratilo svoje pomenovanie a znovu som nechápala, prečo som tu, že celý život ktorý som prežila reálny nebol, realita bola tam , kde som bola teraz. Naskytol sa mi úžasný pohľad na túto "fraktalickú dimenziu", čo som videla je znovu niečo čo je veľmi ťažké opísať, takže to budem skôr prirovnávať aby sa to dalo nejako predstaviť- realitu, z ktorej som bola vysunutá som videla akoby som pozerala na plátno kde to čo sa odohráva je len film, izba kde ležalo moje fyzické telo bolo spojené oblúkovitým tvarom a v bodoch kde má izba rohy sa ten oblúk spájal do špicatého tvaru. Toto bola jedna realita. Ľavý roh izby sa spájal s ďalšou inou realitou týmto oblúkovitým tvarom ktorý sa spájal do špicatého tvaru- a takto oblúkovitým spôsobom boli spojené všetky reality a bolo ich hodne- tie reality (alebo skôr ten dej v realitách) nebolo vidieť pretože celá izba bola akoby prehnutá do oblúka a ( vytvárala takú stenu ktorá mi bránila vidieť dejstvo v inej realite) naskytol sa mi pohľad iba na ňu, ale videla som všetky prepojenia s inými realitami- tie oblúky ktoré sa vždy spájali do špicu a bolo ich tak veľa že ani neviem, či vôbec nejaký koniec mali. Viac naľavo odo mňa bol prázdny priestor a tma. Keď som sa chcela dostať niekam, už si moc nespomínam kde ale predpokladám že som chcela nahliadnuť na iné dejstvo , inú realitu, nejaká sila ma nechcela pustiť, ( táto sila bola vo všetkých troch zážitkoch, pripomína mi to ako keď som bola dieťa a mamina mi niečo zakázala alebo sestra tak to nemôžem spraviť )viem že tých pokusov bolo viac, a vždy ma niečo zadržiavalo, celý čas som sa vznášala na jednom mieste, a pozorovala som. Potom som si postupne začala uvedomovať že som užila šalviu (čože? Toto všetko spôsobila šalvia? Boli to otázky ktoré ma napadli lebo to znelo neuveriteľne). Myslela som na priateľa a snažila sa spomenúť si kto je ( pretože som stratila všetku pamäť , iba bytie, teda vedomie hralo hlavnú rolu a nič iné) a tým spôsobom som sa vracala do reality , že som si pripomínala- tento stav je zo šalvie, priateľ je dôkazom toho že všetko čo som prežila tam skutočne existuje, nebola to žiadna fikcia (sústredila som sa na to čo som prežila ako posledné, teda moje posledné spomienky) a to si pripomínala. Nepripomínala som si to preto že som sa chcela vrátiť, pretože ja som chcela ešte ostať. Pripomínala som si to preto, aby som sa presvedčila že som prežila skutočný život ( pripadá mi že toto všetko bolo ubezpečovanie môjho EGA pretože som sa už každú chvíľu mala vrátiť, moje EGO so mnou komunikovalo lebo ma už chcelo nazad). Dostala som sa do toho obrazu ktorý som pozorovala . Cítila som, že mám ruky, že mám nohy, že mám telo. Bola som nazad ale ešte som si nevybavovala žiadnu spomienku o tom , kto v tomto svete som. Akurát že tie pripomienky môjho EGA neustále bežali v hlave. Mrzelo ma, že to už skončilo, chcela som tam zotrvať, aspoň chvíľu ešte.
Myslím si že všetky tri zážitky mali niečo do seba, ale najviac ma obohatil ten druhý- keď som pocítila svoje skutočné JA.

Wáu. Boli to tie najzaujímavejšie zážitky ktoré som pocítila. K šalvii sa už nevrátim, dala mi to, čo som sa mala naučiť a vidieť. Najdôležitejšie je že mi dodala odvahu , a zbavila ma strachu zo smrti(ktorý bol mimochodom obrovský) a strachu z astrálneho cestovania ( o ktoré sa budem pokúšať).
Je to rastlinka ktorá má čo ponúknuť a odporúčam ju každému kto verí že je tu niečo viac a kto sa chce prebudiť prostredníctvom psychedelík- ozaj nemá čo stratiť. Neľutujem že som vložila do nej financie pretože sa mi to oplatilo. Ďalšia vec ktorú môžem potvrdiť je to čo som čítala - že šalvia je žena (to by vysvetľovalo ten ženský hlas v mojich zážitkoch) a má ďalšiu takúto zaujímavosť- druhý trip začína tam, kde ten predošlý skončil. Toto som vnímala keď sa odohrával môj druhý zážitok- presne kde skončil sa začal ďalší.Ten môj tretí bol čímsi iný ale naväzoval na tie predošlé a to predovšetkým pocitmi - prečo ma vyhodilo z reality? Je to čo som prežila reálne?.. Teraz už je mojím poslaním sa prebúdzať čistou hlavou, teda meditáciou. Mám radosť a cítim sa byť oslobodená - toto je to čo som mala vidieť . A nič nie je dôležitejšie ako samotné bytie.