Hlbšie pravdy o ľudskom bytí
Moderátor: Moderátori
Re: Hlbšie pravdy o ľudskom bytí
Tri stupne vnímania reality
Prvý stupeň je stupňom konzumným a povrchným. Ide o stupeň vnímania iba toho, čo je na povrchu. Iba vonkajšku. Podľa tohto druhu ľudí, ktorých je žiaľ väčšina, je pravdou iba to, čo je reálne a viditeľné. Iba to, o čom sa píše v novinách a hovorí v televízii. Jednoducho to, čo sa prezentuje ako všeobecne uznávaná verejná mienka.
Ľudia tohto typu zvyknú často hovoriť: Takto to predsa vo svete chodí. No a tomu, ako to vo svete chodí sa snažia dokonale prispôsobiť. Svoje čo najdokonalejšie a najefektívnejšie prispôsobenie sa všeobecnému trendu nazývajú šikovnosťou.
Šikovným predsa patrí svet! Šikovní v živote niečo dokázali. Šikovným patrí sláva, moc, peniaze, úspech, majetky a postavenie. Šikovní a úspešní tohto sveta sa však v prevažnej miere veľmi nezaťažujú nejakými prehnanými morálnymi, alebo etickými kritériami, pretože podobné zásady sa vymykajú ich povrchnému a materiálnemu stupňu vnímania reality. Lebo podľa ich kritérií je predsa rozhodujúce len to, čo je vidieť. Iba to sa počíta. Nie je teda vôbec dôležité, akým spôsobom toho človek dosiahol a čo sa za tým v skutočnosti všetko skrýva.
Ide teda o ľudí oslepených vonkajškom. Slepých voči čomukoľvek inému. Sú neschopnými niečo iného vnímať a preto ich možno považovať za obmedzených. Za striktne obmedzených povrchom! Preto im dokonale vyhovuje všetko povrchné. Povrchné knihy, povrchné filmy, povrchné časopisy, povrchné informácie, povrchné záujmy a povrchný spôsob života. Títo ľudia sú v podstate ako stádo, v ktorom ide každá ovca tam, kam idú všetky. A pretože je ich veľa myslia si, že na ich strane je aj pravda. Nazvali to právom väčšiny.
Druhý stupeň vnímania reality možno veľmi jednoducho vydedukovať z prvého. Ide totiž o stupeň, alebo lepšie povedané o schopnosť vnímať veci aj pod povrchom. Ide o schopnosť uvažovať o veciach samostatnejšie a neprijímať všetko iba preto, lebo tak hovoria v televízii a v rozhlase, lebo tak píšu v novinách a práve takto to prezentujú rôzne spoločensky uznávané autority. Alebo preto, že takýmto spôsobom žije väčšina.
Títo ľudia začínajú tušiť a začínajú si byť vedomými toho, že svojim nutkaním pozerať sa na veci trochu hlbším spôsobom vybočujú z radu. Najširšie masy totiž túto potrebu nemajú.
V každom národe sa vždy nachádza určité percento ľudí druhého stupňa vnímania reality. Trebárs na základe hodnotenia sledovanosti televízií sa im zvykne hovoriť menšinový divák. Ide o diváka, ktorý neuprednostňuje väčšinovo povrchný a plytko konzumný spôsob nazerania na život, ale uprednostňuje programy hlbšieho, intelektuálneho, alebo filozofického charakteru. Ide o človeka, ktorého môžeme nazvať človekom premýšľavým a uvažujúcim v protiklade s prvým stupňom vnímania reality, ktorí tvoria ľudia nemysliaci a neuvažujúci. Čiže takí, ktorým robí samostatné myslenie značné problémy, pretože sú na to príliš pohodlnými a dokonale im vyhovuje všeobecne rozšírená povrchnosť myslenia.
Druhý stupeň sa teda vyznačuje schopnosťou vyciťovania, vnímania a zaujímania sa o to, čo nie je len na povrchu, ale aj pod povrchom a čo sa teda približuje ku skutočnému jadru a podstate vecí. Takéto vnímanie reality je v dnešnej dobe doslova dobrodružstvom, pretože mnoho vecí, alebo takmer všetky sú v skutočnosti úplne iné, ako sa javia na povrchu. Lebo pravým účelom onoho vonkajšieho a povrchného býva mnohokrát iba dobre zamaskovať to, čo sa skrýva pod povrchom. To, aká je skutočnosť. Viď trebárs dianie v politike, kde sa niečo úplne iného prezentuje navonok, než sa v skutočnosti myslí a koná. Týmto spôsobom vodia politici za nos masy, čiže ľudí prvého stupňa vnímania reality, ktorí sú schopní vidieť iba to vonkajšie a preto sa dajú ľahko klamať a manipulovať.
Ak by sme mali vzájomne porovnať spomínané dva stupne vnímania reality, ten prvý možno vnímať ako slepotu, kým ten druhý ako začínajúcu schopnosť reálneho a skutočného videnia. Je však smutné, že svet je zaplavený masami slepých. Že svet je ranený slepotou. Že je to svet, v ktorom slepí vedú slepých a preto všetci padajú, narážajú, vzájomne sa zraňujú a nakoniec spoločne spadnú do priepasti.
Ak ale iba určité percento ľudí z celkovej populácie je možné zaradiť do druhého stupňa vnímania reality, tak žiaľ ešte omnoho menej je takých, ktorí sa dopracovali až ku stupňu tretiemu.
Tretí stupeň je totiž stupňom aktívneho formovania reality. Stupňom aktívneho formovania života okolo nás správnym spôsobom.
Správnym spôsobom! To treba zvlášť zdôrazniť. Lebo už pri prvom stupni vnímania reality ju človek nie len takýmto spôsobom vníma, ale aj formuje. Avšak formuje ju nesprávne, pretože ju nesprávne vníma! Formuje ju v duchu svojho nesprávneho, povrchného a obmedzeného prístupu k životu. Formuje ju sebe vlastným, povrchným spôsobom, na čo napokon on sám nevyhnutne dopláca.
Pozrime sa trebárs napríklad na bulvárnu tlač, postavenú na plytkých, nenáročných a povrchných informáciách. Tieto informácie, vytvárané redakciami bulvárnych médií, ovplyvňujú široké masy obyvateľstva v zmysle ich obsahu. A to k povrchnosti, plytkosti a duševnej nenáročnosti, ba až úbohosti. Masy čitateľov sú podporované vo svojom povrchnom prístupe k životu. Sú v ňom neustále utvrdzované a k nemu smerované.
Avšak každý novinár, ktorý ľudí podobným spôsobom ohlupuje, musí nad obsahom a formou svojich článkov sám neustále uvažovať, čím sa napokon i on stáva rovnakým.
Spomenutý príklad je ukážkou toho, ako naše nesprávne vnímanie sveta formuje okolitú realitu nesprávnym spôsobom, čo zase vo svojich nevyhnutných spätných účinkoch musí negatívne vplývať na každého, kto podobným spôsobom jedná.
Človek druhého stupňa vnímania reality je teda schopný tieto veci prehliadnuť. Vidí a vníma klamstvo a faloš, zámerne, alebo nevedome skrývané pod povrchom. To je určite pozitívne, ale nestačí to!
Ambíciou človeka tretieho stupňa vnímania skutočnosti je realitu zmeniť. Lebo nestačí faloš a klamstvo, či povrchnosť a plytkosť iba vidieť a vnímať, ale treba sa ich pokúsiť zmeniť. Treba sa ich pokúsiť preformovať správnym spôsobom! Preformovať v duchu správnych hodnôt! Nežiť teda v duchu “hodnôt“ plytkých a povrchných, ako sa to deje dnes, ale v duchu hodnôt pravých a hlbokých, ako tomu byť naozaj má.
Človek tretieho stupňa vnímania reality teda svoj svetonázor, svoj pohľad na život, svoju životnú filozofiu a všetko svoje snaženie stavia na hodnotách pravých, skutočných a nadčasových. A síce na spravodlivosti, cti, ľudskosti, ohľaduplnosti a konaní dobra. Jednoducho na hodnotách, schopných nasmerovať ľudské bytie na cestu šťastia a harmónie. Tieto hodnoty totiž predstavujú skutočný, pravý a najhlbší rozmer reality. Predstavujúce podstatu a jadro reality samotnej! Lebo práve na hodnotách dobra, spravodlivosti a ušľachtilosti stojí celé univerzum. Ide totiž o hodnoty, pochádzajúce zo Zdroja, z ktorého univerzum vzniklo a ktorým je neustále udržiavané.
Podstatou tretieho stupňa vnímania reality je teda schopnosť vnímať a vyciťovať Zdroj, z ktorého realita vznikla a snažiť sa hmotnú realitu formovať v duchu vznešených hodnôt, ktoré z onoho Zdroja pochádzajú. Človek jednajúci uvedeným spôsobom postaví celé svoje myslenie, cítenie a jednanie na pravých hodnotách a snaží sa podľa nich žiť. Snaží sa v súlade s nimi formovať úplne všetko, s čím prichádza do styku.
Kiež by bolo podobných ľudí čo najviac! Potom by bola i naša každodenná realita úplne iná!
http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Prvý stupeň je stupňom konzumným a povrchným. Ide o stupeň vnímania iba toho, čo je na povrchu. Iba vonkajšku. Podľa tohto druhu ľudí, ktorých je žiaľ väčšina, je pravdou iba to, čo je reálne a viditeľné. Iba to, o čom sa píše v novinách a hovorí v televízii. Jednoducho to, čo sa prezentuje ako všeobecne uznávaná verejná mienka.
Ľudia tohto typu zvyknú často hovoriť: Takto to predsa vo svete chodí. No a tomu, ako to vo svete chodí sa snažia dokonale prispôsobiť. Svoje čo najdokonalejšie a najefektívnejšie prispôsobenie sa všeobecnému trendu nazývajú šikovnosťou.
Šikovným predsa patrí svet! Šikovní v živote niečo dokázali. Šikovným patrí sláva, moc, peniaze, úspech, majetky a postavenie. Šikovní a úspešní tohto sveta sa však v prevažnej miere veľmi nezaťažujú nejakými prehnanými morálnymi, alebo etickými kritériami, pretože podobné zásady sa vymykajú ich povrchnému a materiálnemu stupňu vnímania reality. Lebo podľa ich kritérií je predsa rozhodujúce len to, čo je vidieť. Iba to sa počíta. Nie je teda vôbec dôležité, akým spôsobom toho človek dosiahol a čo sa za tým v skutočnosti všetko skrýva.
Ide teda o ľudí oslepených vonkajškom. Slepých voči čomukoľvek inému. Sú neschopnými niečo iného vnímať a preto ich možno považovať za obmedzených. Za striktne obmedzených povrchom! Preto im dokonale vyhovuje všetko povrchné. Povrchné knihy, povrchné filmy, povrchné časopisy, povrchné informácie, povrchné záujmy a povrchný spôsob života. Títo ľudia sú v podstate ako stádo, v ktorom ide každá ovca tam, kam idú všetky. A pretože je ich veľa myslia si, že na ich strane je aj pravda. Nazvali to právom väčšiny.
Druhý stupeň vnímania reality možno veľmi jednoducho vydedukovať z prvého. Ide totiž o stupeň, alebo lepšie povedané o schopnosť vnímať veci aj pod povrchom. Ide o schopnosť uvažovať o veciach samostatnejšie a neprijímať všetko iba preto, lebo tak hovoria v televízii a v rozhlase, lebo tak píšu v novinách a práve takto to prezentujú rôzne spoločensky uznávané autority. Alebo preto, že takýmto spôsobom žije väčšina.
Títo ľudia začínajú tušiť a začínajú si byť vedomými toho, že svojim nutkaním pozerať sa na veci trochu hlbším spôsobom vybočujú z radu. Najširšie masy totiž túto potrebu nemajú.
V každom národe sa vždy nachádza určité percento ľudí druhého stupňa vnímania reality. Trebárs na základe hodnotenia sledovanosti televízií sa im zvykne hovoriť menšinový divák. Ide o diváka, ktorý neuprednostňuje väčšinovo povrchný a plytko konzumný spôsob nazerania na život, ale uprednostňuje programy hlbšieho, intelektuálneho, alebo filozofického charakteru. Ide o človeka, ktorého môžeme nazvať človekom premýšľavým a uvažujúcim v protiklade s prvým stupňom vnímania reality, ktorí tvoria ľudia nemysliaci a neuvažujúci. Čiže takí, ktorým robí samostatné myslenie značné problémy, pretože sú na to príliš pohodlnými a dokonale im vyhovuje všeobecne rozšírená povrchnosť myslenia.
Druhý stupeň sa teda vyznačuje schopnosťou vyciťovania, vnímania a zaujímania sa o to, čo nie je len na povrchu, ale aj pod povrchom a čo sa teda približuje ku skutočnému jadru a podstate vecí. Takéto vnímanie reality je v dnešnej dobe doslova dobrodružstvom, pretože mnoho vecí, alebo takmer všetky sú v skutočnosti úplne iné, ako sa javia na povrchu. Lebo pravým účelom onoho vonkajšieho a povrchného býva mnohokrát iba dobre zamaskovať to, čo sa skrýva pod povrchom. To, aká je skutočnosť. Viď trebárs dianie v politike, kde sa niečo úplne iného prezentuje navonok, než sa v skutočnosti myslí a koná. Týmto spôsobom vodia politici za nos masy, čiže ľudí prvého stupňa vnímania reality, ktorí sú schopní vidieť iba to vonkajšie a preto sa dajú ľahko klamať a manipulovať.
Ak by sme mali vzájomne porovnať spomínané dva stupne vnímania reality, ten prvý možno vnímať ako slepotu, kým ten druhý ako začínajúcu schopnosť reálneho a skutočného videnia. Je však smutné, že svet je zaplavený masami slepých. Že svet je ranený slepotou. Že je to svet, v ktorom slepí vedú slepých a preto všetci padajú, narážajú, vzájomne sa zraňujú a nakoniec spoločne spadnú do priepasti.
Ak ale iba určité percento ľudí z celkovej populácie je možné zaradiť do druhého stupňa vnímania reality, tak žiaľ ešte omnoho menej je takých, ktorí sa dopracovali až ku stupňu tretiemu.
Tretí stupeň je totiž stupňom aktívneho formovania reality. Stupňom aktívneho formovania života okolo nás správnym spôsobom.
Správnym spôsobom! To treba zvlášť zdôrazniť. Lebo už pri prvom stupni vnímania reality ju človek nie len takýmto spôsobom vníma, ale aj formuje. Avšak formuje ju nesprávne, pretože ju nesprávne vníma! Formuje ju v duchu svojho nesprávneho, povrchného a obmedzeného prístupu k životu. Formuje ju sebe vlastným, povrchným spôsobom, na čo napokon on sám nevyhnutne dopláca.
Pozrime sa trebárs napríklad na bulvárnu tlač, postavenú na plytkých, nenáročných a povrchných informáciách. Tieto informácie, vytvárané redakciami bulvárnych médií, ovplyvňujú široké masy obyvateľstva v zmysle ich obsahu. A to k povrchnosti, plytkosti a duševnej nenáročnosti, ba až úbohosti. Masy čitateľov sú podporované vo svojom povrchnom prístupe k životu. Sú v ňom neustále utvrdzované a k nemu smerované.
Avšak každý novinár, ktorý ľudí podobným spôsobom ohlupuje, musí nad obsahom a formou svojich článkov sám neustále uvažovať, čím sa napokon i on stáva rovnakým.
Spomenutý príklad je ukážkou toho, ako naše nesprávne vnímanie sveta formuje okolitú realitu nesprávnym spôsobom, čo zase vo svojich nevyhnutných spätných účinkoch musí negatívne vplývať na každého, kto podobným spôsobom jedná.
Človek druhého stupňa vnímania reality je teda schopný tieto veci prehliadnuť. Vidí a vníma klamstvo a faloš, zámerne, alebo nevedome skrývané pod povrchom. To je určite pozitívne, ale nestačí to!
Ambíciou človeka tretieho stupňa vnímania skutočnosti je realitu zmeniť. Lebo nestačí faloš a klamstvo, či povrchnosť a plytkosť iba vidieť a vnímať, ale treba sa ich pokúsiť zmeniť. Treba sa ich pokúsiť preformovať správnym spôsobom! Preformovať v duchu správnych hodnôt! Nežiť teda v duchu “hodnôt“ plytkých a povrchných, ako sa to deje dnes, ale v duchu hodnôt pravých a hlbokých, ako tomu byť naozaj má.
Človek tretieho stupňa vnímania reality teda svoj svetonázor, svoj pohľad na život, svoju životnú filozofiu a všetko svoje snaženie stavia na hodnotách pravých, skutočných a nadčasových. A síce na spravodlivosti, cti, ľudskosti, ohľaduplnosti a konaní dobra. Jednoducho na hodnotách, schopných nasmerovať ľudské bytie na cestu šťastia a harmónie. Tieto hodnoty totiž predstavujú skutočný, pravý a najhlbší rozmer reality. Predstavujúce podstatu a jadro reality samotnej! Lebo práve na hodnotách dobra, spravodlivosti a ušľachtilosti stojí celé univerzum. Ide totiž o hodnoty, pochádzajúce zo Zdroja, z ktorého univerzum vzniklo a ktorým je neustále udržiavané.
Podstatou tretieho stupňa vnímania reality je teda schopnosť vnímať a vyciťovať Zdroj, z ktorého realita vznikla a snažiť sa hmotnú realitu formovať v duchu vznešených hodnôt, ktoré z onoho Zdroja pochádzajú. Človek jednajúci uvedeným spôsobom postaví celé svoje myslenie, cítenie a jednanie na pravých hodnotách a snaží sa podľa nich žiť. Snaží sa v súlade s nimi formovať úplne všetko, s čím prichádza do styku.
Kiež by bolo podobných ľudí čo najviac! Potom by bola i naša každodenná realita úplne iná!
http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Re: Hlbšie pravdy o ľudskom bytí
Zlý stav duchovnosti na zemi
Mnohým ľuďom bude pripadať takéto konštatovanie neopodstatnené. Veď predsa na zemi existuje veľké množstvo rôznych cirkví a vierovyznaní. Rôznych duchovných učení, prúdov, smerov a filozofií. A v každom z nich možno nájsť mnoho dobrého. Všade tam sa tiež nachádza i veľa dobrých, čestných a spravodlivých ľudí.
Ako je teda možné tvrdiť, že celkový stav duchovnosti na zemi nie je priaznivý?
Pri naivne dobromyseľnom, ba až dobráckom pohľade, usilujúcom sa vidieť všade len to dobré by sa naozaj mohlo zdať, že je podobné tvrdenie neopodstatnené. Ale onen naivne dobromyseľný pohľad je v podstate pohľadom neobjektívnym, pretože všetky veci majú aj svoju druhú stránku. Pretože ak jednoducho chceme vnímať realitu objektívne, nie je možné vidieť len to dobré, ale nevyhnutne si treba všimnúť aj to zlé. Veď predsa každá minca má dve strany a rovnako i každá vec svoj rub a líc. A až zváženie všetkých „pre“ a všetkých „proti“ nám môže vo svojom konečnom výsledku poskytnúť to, čo sa približuje k objektívnemu vnímaniu skutočnosti.
Ak teda urobíme presne toto a prísne zvážime všetky pozitívne a negatívne stránky najrozličnejších duchovných snažení ľudstva zistíme, že celkový stav vôbec nie je dobrý a v skutočnosti sa veľmi blíži k tomu, čo možno nazvať katastrofou.
V rôznych duchovných snaženiach ľudstva tejto zeme je mnoho dobrého, správneho a inšpiratívneho, avšak žiaľ všade, vo všetkých cirkvách, duchovných prúdoch a filozofiách sa nachádza i mnoho skreslení. Mnoho čisto ľudských názorov, omylov a pokrivení. Mnoho ľudskej ješitnosti a namyslenosti, ktorá prerastá všetkým tak, ako keď sa v záhrade rozmáha burina.
Rastlinky, ktoré boli v záhrade pôvodne zasadené a ktoré môžeme považovať za to dobré vo všetkých duchovných snaženiach sú burinou, čiže oným falošným, skriveným a nesprávnym čoraz viacej tiesnené a utláčané. Burina im berie živiny, svetlo i vlahu a rastie tak agresívne, že môže rastlinky časom celkom udusiť.
No a presne v tomto spočíva tragédia duchovných snažení našej planéty. Spočíva v tom, že ono zdravé, správne, pravdivé, konštruktívne, budujúce a povznášajúce je čoraz viacej utláčané a prerastané nesprávnym, mylným, pokriveným, zavádzajúcim a falošným.
A táto burina sa agresívnym spôsobom rozrástla až do takej miery, že to zdravé a opravdivé, nachádzajúce sa v duchovných prúdoch, smeroch a vierovyznaniach musí doslova živoriť. A situácia bola až taká zlá, že svojho času musel prísť na zem Kristus, aby ľuďom opäť ukázal čistú a jasnú cestu k Svetlu, ktorú oni sami pre svoje omyly, pokrivenia a ľudské názory, vnesené do duchovných náuk už celkom stratili, takže hrozilo úplné udusenie duchovného snaženia na zemi podobne, ako keď burina udusí všetko v záhrade, ak sa voči nej nič nepodnikne.
Z lásky k ľuďom a z milosti Božej, aby sa zabránilo takémuto ďalekosiahlemu nešťastiu prišiel na zem Kristus a vo svojom učení ľuďom daroval Pravdu v čistej, jasnej a neskalenej podobe. Tým im bola opäť ukázaná priama cesta k Svetlu. Každý, kto sa po nej rozhodol ísť a kto sa takýmto spôsobom rozhodol myslieť, cítiť a konať mohol bez prekážok stúpať duchovne nahor a tým napĺňať zmysel svojho bytia vo stvorení.
Avšak stalo sa, že zlo, ktorému nejde o blaho človeka ale o jeho zničenie, zasialo burinu i do čistej záhrady plnej ušľachtilých rastlín Kristovho učenia. A po dlhých dvetisíc rokoch sa burina nesprávnych, falošných a pokrivených názorov a omylov rozbujnela tak, že znehodnotila pôvodnú veľkosť a čistotu Kristovho učenia. Nesprávne a mylné nadobudlo takú silu, že utláča a dusí zdravé a opravdivé presne tak, ako sa to na zemi stalo každému duchovnému učeniu.
Išlo totiž vždy o stále tú istú stratégiu temných síl. Chyby, omyly, zavádzania a nepravdy boli infiltrované do podstaty každej duchovnej náuky a otrávili ju. Cielene ju znehodnotili tak, aby už prostredníctvom nej neviedla cesta k Svetlu a k duchovnému vzostupu. Takýmito sú preto dnes všetky duchovné učenia, prúdy, smery, náboženstvá a filozofie na zemi, kresťanstvo nevyjímajúc. Preto ľuďom duchovne nepomáhajú, ale naopak, spútavajú ich, viažu a sťahujú nadol, ako popínavé rastliny plavca, ktorý sa snaží doplávať k brehu.
A žiaľ dnes opäť tak, ako za čias Krista hrozí, že duchovnosť na zemi bude úplne udusená. Opäť hrozí, že burina toho chybného a nesprávneho nakoniec udusí i posledné zvyšky svetla a pravdy, pretrvávajúce v duchovných snaženiach a že nakoniec zostanú už iba čisto ľudské názory a omyly, prostredníctvom ktorých už nebude možné nájsť cestu k Svetlu a k skutočnému duchovnému vzostupu. To by však bolo duchovnou smrťou tejto planéty, po ktorej by muselo nevyhnutne nasledovať aj jej fyzické zničenie, pretože opodstatnenie pre život vo stvorení má len to, čo sa duchovne usiluje nahor. Kde duchovného úsilia niet, tam už nemá ďalšie bytie nijaký zmysel. Ľudstvo nemôže zachrániť nič, len čistá Pravda, pretože všetky jeho duchovné učenia sú znehodnotené.
Z nepochopiteľnej Lásky Božej a ako posledná možnosť záchrany bola preto zemi opäť darovaná čistá a neskalená Pravda. Stalo sa tak tretí a posledný krát!
Prvý krát to bol Mojžiš, ktorého učenie ľudia znehodnotili tak, že už neviedlo k Svetlu a preto musel prísť Kristus, aby im cestu nahor znovu prerazil. Avšak to isté, čo sa stalo s Mojžišovým učením sa časom stalo i s učením Krista. Preto tretí krát a naposledy bola zemi darovaná Pravda, ktorá nás ako jediná môže vyslobodiť. Kto ju chce hľadať a chce sa z nej napiť, ten ju určite nájde.
Žiaľ, behom stáročí však došlo k tomu, že ľudia si zvykli na burinu ľudských názorov omnoho viac, ako na pravdu, pretože oná burina nesprávnych názorov pochádza od nich a je im preto bližšia. Bližšia a pohodlnejšia, pretože pohotovo vychádza v ústrety všetkým ľudským slabostiam. A preto dnes, hoci aj je čistá Pravda opäť zakotvená na zemi, ľudia ju nespoznávajú. Omnoho pochopiteľnejšie a prijateľnejšie sú im učenia rôznych duchovných učiteľov, kazateľov a majstrov, hlboko prerastené burinou omylov, kým čistá, jasná, neskalená Pravda zostáva nepovšimnutou.
Ak sú však ľudia vnútorne znehodnotení tak, že už nedokážu nájsť a rozpoznať Pravdu, ak im už ani vôbec nechýba Pravda, ktorá jediná ich môže zachrániť a ukázať im cestu k Svetlu, potom je s nimi koniec. Potom sú už duchovne mŕtvi.
Zostáva iba na ľuďoch samotných, či Pravdu nájdu a chopia sa jej ako záchranného lana, alebo nechajú aj naďalej zarastať záhradu svojej duše burinou ľudských omylov, ktorými sú zanešvárené všetky duchovné snaženia na zemi. Burinou, ktorá nakoniec udusí všetok duchovný život a spôsobí definitívnu duchovnú záhubu, ktorá je konečným zámerom toho, kto semená tohto jedovatého plevelu rozsial.
http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Mnohým ľuďom bude pripadať takéto konštatovanie neopodstatnené. Veď predsa na zemi existuje veľké množstvo rôznych cirkví a vierovyznaní. Rôznych duchovných učení, prúdov, smerov a filozofií. A v každom z nich možno nájsť mnoho dobrého. Všade tam sa tiež nachádza i veľa dobrých, čestných a spravodlivých ľudí.
Ako je teda možné tvrdiť, že celkový stav duchovnosti na zemi nie je priaznivý?
Pri naivne dobromyseľnom, ba až dobráckom pohľade, usilujúcom sa vidieť všade len to dobré by sa naozaj mohlo zdať, že je podobné tvrdenie neopodstatnené. Ale onen naivne dobromyseľný pohľad je v podstate pohľadom neobjektívnym, pretože všetky veci majú aj svoju druhú stránku. Pretože ak jednoducho chceme vnímať realitu objektívne, nie je možné vidieť len to dobré, ale nevyhnutne si treba všimnúť aj to zlé. Veď predsa každá minca má dve strany a rovnako i každá vec svoj rub a líc. A až zváženie všetkých „pre“ a všetkých „proti“ nám môže vo svojom konečnom výsledku poskytnúť to, čo sa približuje k objektívnemu vnímaniu skutočnosti.
Ak teda urobíme presne toto a prísne zvážime všetky pozitívne a negatívne stránky najrozličnejších duchovných snažení ľudstva zistíme, že celkový stav vôbec nie je dobrý a v skutočnosti sa veľmi blíži k tomu, čo možno nazvať katastrofou.
V rôznych duchovných snaženiach ľudstva tejto zeme je mnoho dobrého, správneho a inšpiratívneho, avšak žiaľ všade, vo všetkých cirkvách, duchovných prúdoch a filozofiách sa nachádza i mnoho skreslení. Mnoho čisto ľudských názorov, omylov a pokrivení. Mnoho ľudskej ješitnosti a namyslenosti, ktorá prerastá všetkým tak, ako keď sa v záhrade rozmáha burina.
Rastlinky, ktoré boli v záhrade pôvodne zasadené a ktoré môžeme považovať za to dobré vo všetkých duchovných snaženiach sú burinou, čiže oným falošným, skriveným a nesprávnym čoraz viacej tiesnené a utláčané. Burina im berie živiny, svetlo i vlahu a rastie tak agresívne, že môže rastlinky časom celkom udusiť.
No a presne v tomto spočíva tragédia duchovných snažení našej planéty. Spočíva v tom, že ono zdravé, správne, pravdivé, konštruktívne, budujúce a povznášajúce je čoraz viacej utláčané a prerastané nesprávnym, mylným, pokriveným, zavádzajúcim a falošným.
A táto burina sa agresívnym spôsobom rozrástla až do takej miery, že to zdravé a opravdivé, nachádzajúce sa v duchovných prúdoch, smeroch a vierovyznaniach musí doslova živoriť. A situácia bola až taká zlá, že svojho času musel prísť na zem Kristus, aby ľuďom opäť ukázal čistú a jasnú cestu k Svetlu, ktorú oni sami pre svoje omyly, pokrivenia a ľudské názory, vnesené do duchovných náuk už celkom stratili, takže hrozilo úplné udusenie duchovného snaženia na zemi podobne, ako keď burina udusí všetko v záhrade, ak sa voči nej nič nepodnikne.
Z lásky k ľuďom a z milosti Božej, aby sa zabránilo takémuto ďalekosiahlemu nešťastiu prišiel na zem Kristus a vo svojom učení ľuďom daroval Pravdu v čistej, jasnej a neskalenej podobe. Tým im bola opäť ukázaná priama cesta k Svetlu. Každý, kto sa po nej rozhodol ísť a kto sa takýmto spôsobom rozhodol myslieť, cítiť a konať mohol bez prekážok stúpať duchovne nahor a tým napĺňať zmysel svojho bytia vo stvorení.
Avšak stalo sa, že zlo, ktorému nejde o blaho človeka ale o jeho zničenie, zasialo burinu i do čistej záhrady plnej ušľachtilých rastlín Kristovho učenia. A po dlhých dvetisíc rokoch sa burina nesprávnych, falošných a pokrivených názorov a omylov rozbujnela tak, že znehodnotila pôvodnú veľkosť a čistotu Kristovho učenia. Nesprávne a mylné nadobudlo takú silu, že utláča a dusí zdravé a opravdivé presne tak, ako sa to na zemi stalo každému duchovnému učeniu.
Išlo totiž vždy o stále tú istú stratégiu temných síl. Chyby, omyly, zavádzania a nepravdy boli infiltrované do podstaty každej duchovnej náuky a otrávili ju. Cielene ju znehodnotili tak, aby už prostredníctvom nej neviedla cesta k Svetlu a k duchovnému vzostupu. Takýmito sú preto dnes všetky duchovné učenia, prúdy, smery, náboženstvá a filozofie na zemi, kresťanstvo nevyjímajúc. Preto ľuďom duchovne nepomáhajú, ale naopak, spútavajú ich, viažu a sťahujú nadol, ako popínavé rastliny plavca, ktorý sa snaží doplávať k brehu.
A žiaľ dnes opäť tak, ako za čias Krista hrozí, že duchovnosť na zemi bude úplne udusená. Opäť hrozí, že burina toho chybného a nesprávneho nakoniec udusí i posledné zvyšky svetla a pravdy, pretrvávajúce v duchovných snaženiach a že nakoniec zostanú už iba čisto ľudské názory a omyly, prostredníctvom ktorých už nebude možné nájsť cestu k Svetlu a k skutočnému duchovnému vzostupu. To by však bolo duchovnou smrťou tejto planéty, po ktorej by muselo nevyhnutne nasledovať aj jej fyzické zničenie, pretože opodstatnenie pre život vo stvorení má len to, čo sa duchovne usiluje nahor. Kde duchovného úsilia niet, tam už nemá ďalšie bytie nijaký zmysel. Ľudstvo nemôže zachrániť nič, len čistá Pravda, pretože všetky jeho duchovné učenia sú znehodnotené.
Z nepochopiteľnej Lásky Božej a ako posledná možnosť záchrany bola preto zemi opäť darovaná čistá a neskalená Pravda. Stalo sa tak tretí a posledný krát!
Prvý krát to bol Mojžiš, ktorého učenie ľudia znehodnotili tak, že už neviedlo k Svetlu a preto musel prísť Kristus, aby im cestu nahor znovu prerazil. Avšak to isté, čo sa stalo s Mojžišovým učením sa časom stalo i s učením Krista. Preto tretí krát a naposledy bola zemi darovaná Pravda, ktorá nás ako jediná môže vyslobodiť. Kto ju chce hľadať a chce sa z nej napiť, ten ju určite nájde.
Žiaľ, behom stáročí však došlo k tomu, že ľudia si zvykli na burinu ľudských názorov omnoho viac, ako na pravdu, pretože oná burina nesprávnych názorov pochádza od nich a je im preto bližšia. Bližšia a pohodlnejšia, pretože pohotovo vychádza v ústrety všetkým ľudským slabostiam. A preto dnes, hoci aj je čistá Pravda opäť zakotvená na zemi, ľudia ju nespoznávajú. Omnoho pochopiteľnejšie a prijateľnejšie sú im učenia rôznych duchovných učiteľov, kazateľov a majstrov, hlboko prerastené burinou omylov, kým čistá, jasná, neskalená Pravda zostáva nepovšimnutou.
Ak sú však ľudia vnútorne znehodnotení tak, že už nedokážu nájsť a rozpoznať Pravdu, ak im už ani vôbec nechýba Pravda, ktorá jediná ich môže zachrániť a ukázať im cestu k Svetlu, potom je s nimi koniec. Potom sú už duchovne mŕtvi.
Zostáva iba na ľuďoch samotných, či Pravdu nájdu a chopia sa jej ako záchranného lana, alebo nechajú aj naďalej zarastať záhradu svojej duše burinou ľudských omylov, ktorými sú zanešvárené všetky duchovné snaženia na zemi. Burinou, ktorá nakoniec udusí všetok duchovný život a spôsobí definitívnu duchovnú záhubu, ktorá je konečným zámerom toho, kto semená tohto jedovatého plevelu rozsial.
http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Re: Hlbšie pravdy o ľudskom bytí
Začiatok konca Európy?
Situáciu, ktorá v Európe nastala v súvislosti s utečenckou krízou je možné v istom zmysle pripodobniť k obdobiu pádu Rímskej ríše. Rímska ríša bola totiž ku svojmu koncu už tak prehnitá a mravne zdegenerovaná, že ju nakoniec zdolali hordy barbarov. Zdolali ju hordy barbarov, ktoré síce stáli kultúrne omnoho nižšie, avšak práve pre svoje nízke vývojové postavenie mali celý svoj ďalší vývoj ešte stále pred sebou.
Rímska ríša vtedy a aj my dnes sme dosiahli akéhosi vrcholu vývoja, ktorý je možné dosiahnuť čisto hmotným, racionálnym a materialistickým snažením a ďalej už nemáme čo ponúknuť. Dosiahli sme relatívne vysokej miery blahobytu, ktorá ale mala za následok vznik náboženstva konzumu a užívania si. A táto túžba po užívaní si sa stala jednou zo základých hodnôt európskej civilizácie, s ktorou kráča ruka v ruke mravná skazenosť, chamtivosť, bezohľadnosť, nečestnosť, nespravodlivosť a tak ďalej, a tak ďalej. Už jednoducho vývojovo nekráčame do kopca, ale z kopca.
Vo svojej túžbe mať stále viac, ovládať iných a najlepšie celý svet, vykorisťovali Západné krajiny Afriku i arabské štáty a ak sa im postavili na odpor, zničili ich vojenskou silou. A z týchto, za výdatného prispenia Západu ekonomicky a vojensky zruinovaných krajín sa k nám, akoby v nevyhnutných spätných účinkoch valia masy novodobých „barbarov“, aby položili, dorazili a pohltili morálne prehnitú Európu. A Európa je už tak morálne zdevastovaná, že ani nie je schopná vnímať, čo je v tomto prípade pre ňu dobré a čo zlé.
Ak ale nechceme dopadnúť ako Rímska ríša, ktorá sa hodnotovo vyčerpala a pre stratu všetkých vyšších a ušľachtilejších hodnôt padla a bola pohltená barbarmi, ak takémuto niečomu chceme v našom prípade naozaj zabrániť, musíme sa opäť obrátiť k pravým hodnotám. Musíme teda pomyselným spôsobom začať opäť kráčať vo svojom vývoji hore kopcom, to znamená smerom k spravodlivosti, čestnosti, duchovnosti a k Bohu.
Veď napríklad Európa stratila kvôli svojej poživačnosti i schopnosť vlastnej reprodukcie. Mladé páry totiž nemajú v prevažnej miere viac, ako jedno dieťa, pretože viacero detí by im už bránilo v možnostiach ďalšieho, nerušeného užívania si života. A tento populačný deficit je tiež jednou z príčin, pre ktorý Nemci prijímajú utečencov. Avšak takých utečencov, ktorí sa kultúrne nikdy neprispôsobia, ale naopak, budú k svojmu obrazu pretvárať Európu.
Európe môže pomôcť iba jediné! A to jej návrat k pravým hodnotám a odvrátenie sa od tupého materializmu a prázdneho, konzumného spôsobu života, ktorý ju dohnal k takému rozvratu a k takej relativizácii všetkých hodnôt, že už ani nie je schopná rozlišovať dobré od zlého. Že už ani nevidí, ako si píli konár sama pod sebou.
Avšak každý, kto si je vedomý jedinej možnej cesty k záchrane, spočívajúcej v príklone k pravým hodnotám, by mal začať za ne bojovať. Bojovať v prvom rade v sebe samotnom! A potom i vo svojom okolí, pretože len toto jediné môže zabrániť nášmu pádu, ku ktorému musí nevyhnutne dôjsť, ak sa hodnotovo nespamätáme. Lebo všetko vývojovo neperspektívne sa musí v zákonoch tohto univerza jedného dňa nevyhnutne zrútiť, aby na jeho troskách mohlo vzniknúť niečo iného a perspektívnejšieho.
PS. Ak používam slovo „barbari“, ktoré by sa snáď mohlo niekoho dotknúť, treba si uvedomiť, že týmto slovom označovali starovekí Rimania kultúrne zaostalejšie národy. Avšak paradoxne, národy Rimanmi označované ako barbari sa na úsvite Rímskej ríše ukázali byť vývojovo omnoho životaschopnejšími a progresívnejšími ako tí, ktorí sami seba považovali za nositeľov svetovej kultúry. Na sklonku Rímskej ríše sa totiž nakoniec stali morálnymi barbarmi samotní Rimania a pre ich vlastné, morálne barbarstvo ich nakoniec zdolali a zničili práve tí, ktorých oni označovali za menejcenných, čiže za barbarov. I v týchto skutočnostiach môžeme nájsť paralelu so súčasným dianím v Európe.
http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Situáciu, ktorá v Európe nastala v súvislosti s utečenckou krízou je možné v istom zmysle pripodobniť k obdobiu pádu Rímskej ríše. Rímska ríša bola totiž ku svojmu koncu už tak prehnitá a mravne zdegenerovaná, že ju nakoniec zdolali hordy barbarov. Zdolali ju hordy barbarov, ktoré síce stáli kultúrne omnoho nižšie, avšak práve pre svoje nízke vývojové postavenie mali celý svoj ďalší vývoj ešte stále pred sebou.
Rímska ríša vtedy a aj my dnes sme dosiahli akéhosi vrcholu vývoja, ktorý je možné dosiahnuť čisto hmotným, racionálnym a materialistickým snažením a ďalej už nemáme čo ponúknuť. Dosiahli sme relatívne vysokej miery blahobytu, ktorá ale mala za následok vznik náboženstva konzumu a užívania si. A táto túžba po užívaní si sa stala jednou zo základých hodnôt európskej civilizácie, s ktorou kráča ruka v ruke mravná skazenosť, chamtivosť, bezohľadnosť, nečestnosť, nespravodlivosť a tak ďalej, a tak ďalej. Už jednoducho vývojovo nekráčame do kopca, ale z kopca.
Vo svojej túžbe mať stále viac, ovládať iných a najlepšie celý svet, vykorisťovali Západné krajiny Afriku i arabské štáty a ak sa im postavili na odpor, zničili ich vojenskou silou. A z týchto, za výdatného prispenia Západu ekonomicky a vojensky zruinovaných krajín sa k nám, akoby v nevyhnutných spätných účinkoch valia masy novodobých „barbarov“, aby položili, dorazili a pohltili morálne prehnitú Európu. A Európa je už tak morálne zdevastovaná, že ani nie je schopná vnímať, čo je v tomto prípade pre ňu dobré a čo zlé.
Ak ale nechceme dopadnúť ako Rímska ríša, ktorá sa hodnotovo vyčerpala a pre stratu všetkých vyšších a ušľachtilejších hodnôt padla a bola pohltená barbarmi, ak takémuto niečomu chceme v našom prípade naozaj zabrániť, musíme sa opäť obrátiť k pravým hodnotám. Musíme teda pomyselným spôsobom začať opäť kráčať vo svojom vývoji hore kopcom, to znamená smerom k spravodlivosti, čestnosti, duchovnosti a k Bohu.
Veď napríklad Európa stratila kvôli svojej poživačnosti i schopnosť vlastnej reprodukcie. Mladé páry totiž nemajú v prevažnej miere viac, ako jedno dieťa, pretože viacero detí by im už bránilo v možnostiach ďalšieho, nerušeného užívania si života. A tento populačný deficit je tiež jednou z príčin, pre ktorý Nemci prijímajú utečencov. Avšak takých utečencov, ktorí sa kultúrne nikdy neprispôsobia, ale naopak, budú k svojmu obrazu pretvárať Európu.
Európe môže pomôcť iba jediné! A to jej návrat k pravým hodnotám a odvrátenie sa od tupého materializmu a prázdneho, konzumného spôsobu života, ktorý ju dohnal k takému rozvratu a k takej relativizácii všetkých hodnôt, že už ani nie je schopná rozlišovať dobré od zlého. Že už ani nevidí, ako si píli konár sama pod sebou.
Avšak každý, kto si je vedomý jedinej možnej cesty k záchrane, spočívajúcej v príklone k pravým hodnotám, by mal začať za ne bojovať. Bojovať v prvom rade v sebe samotnom! A potom i vo svojom okolí, pretože len toto jediné môže zabrániť nášmu pádu, ku ktorému musí nevyhnutne dôjsť, ak sa hodnotovo nespamätáme. Lebo všetko vývojovo neperspektívne sa musí v zákonoch tohto univerza jedného dňa nevyhnutne zrútiť, aby na jeho troskách mohlo vzniknúť niečo iného a perspektívnejšieho.
PS. Ak používam slovo „barbari“, ktoré by sa snáď mohlo niekoho dotknúť, treba si uvedomiť, že týmto slovom označovali starovekí Rimania kultúrne zaostalejšie národy. Avšak paradoxne, národy Rimanmi označované ako barbari sa na úsvite Rímskej ríše ukázali byť vývojovo omnoho životaschopnejšími a progresívnejšími ako tí, ktorí sami seba považovali za nositeľov svetovej kultúry. Na sklonku Rímskej ríše sa totiž nakoniec stali morálnymi barbarmi samotní Rimania a pre ich vlastné, morálne barbarstvo ich nakoniec zdolali a zničili práve tí, ktorých oni označovali za menejcenných, čiže za barbarov. I v týchto skutočnostiach môžeme nájsť paralelu so súčasným dianím v Európe.
http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Re: Hlbšie pravdy o ľudskom bytí
Prečo vládne svetu útlak a neprávo
Napriek tomu, že žijeme v 21. storočí, vládnu na našej planéte rôzne formy útlaku. Existuje napríklad skupina ľudí, ktorí tvrdia, že najväčším svetovým utláčateľom sú USA. Tie vraj majú prsty vo všetkých ozbrojených konfliktoch po celom svete za posledných 60 rokov. Hovorí sa, že USA sú svetovým hegemónom, ktorý sa snaží dostať všetky národy do svojho područia, aby ich mohol ovládať a profitovať z nich.
Malé národy majú iba dve voľby. Buď sa stanú vazalmi dobrovoľne, a to prostredníctvom USA financovaných a riadených, akože demokratických revolúcií, alebo nedobrovoľne, a to prostredníctvom priamej vojenskej intervencie.
Odolať môžu iba silné národy, ktoré sa na jednej strane dokážu vyhnúť vlastnej vnútornej destabilizácii, riadenej prostredníctvom veľvyslanectiev USA v daných štátoch, prostredníctvom rôznych mimovládnych organizácií a podobne. Na druhej strane sú to národy, ktorých vojenský potenciál nedovolí USA a ich západným spojencom šíriť ich typ demokracie prostredníctvom bombardovania a vojenskej sily.
Okrem toho ale existuje iná skupina ľudí, ktorá považuje za potencionálneho svetového hegemóna Rusko. Rusko, kde podľa ich názorov v súčasnosti vládne diktatúra a nesloboda.
Ďalším veľkým svetovým hráčom je Čína. Čína patrí k jedným z notoricky najznámejších potlačovateľov ľudských práv, čo však USA, Európskej únii, ani Rusku nebráni v čulej hospodárskej a obchodnej spolupráci.
Všade, kde sa len pozrieme je teda vidieť útlak, nespravodlivosť a porušovanie ľudských práv. Milióny ľudí žijú pod stálym ekonomickým tlakom, bohatí čoraz viacej utláčajú – chudobných, aby sa na ich úkor stali ešte bohatšími. Stále viac sa stupňujú požiadavky a zvýšené nároky na zamestnancov, oficiálne nazývané racionalizáciou.
Na človeka dneška teda zo všetkých strán dolieha útlak. Veľkou otázkou však zostáva, kto za to môže? USA? Rusko? Kapitalizmus? Kríza? Zbohatlíci a finančné skupiny? Kto z nich je skutočným pôvodcom útlaku súčasného človeka? Kto nesie hlavnú vinu?
Pravda zvyčajne bolí! Pravda býva totiž trpká. No a touto pravdou je skutočnosť, že nikto a nič z toho, čo bolo menované nie je hlavnou príčinou nášho útlaku. Nie je to ani USA, ani Rusko, ani kapitalizmus, ani kríza, ani zbohatlíci, ani finančné skupiny. Tým nemá byť povedané, že prostredníctvom nich na nás nedolieha útlak, ale oni nie sú hlavnou príčinou. Oni sú len dôsledkom! Dôsledkom príčiny, ktorá tkvie hlboko v ľuďoch samotných! Dôsledkom príčiny, ktorá splodila týchto strojcov útlaku.
Podstata totiž spočíva v tom, že jediné, čo môže človeku zaručiť skutočnú slobodu je sloboda ducha! Sloboda jeho ducha, usilujúceho sa nahor! Nahor, smerom k výšinám! Smerom k Bohu!
Skutočne slobodný je teda len človek, ktorý usiluje k Bohu a snaží sa o život podľa tých najvyšších duchovných ideálov, ktorými sú česť, dobro a spravodlivosť. Skutočne slobodným je len človek, ktorý usiluje k Bohu prostredníctvom života podľa jeho Vôle a jeho Zákonov.
Kto takto nejedná, stráca slobodu! Stáva sa z vlastnej vôle neslobodným! Zneslobodzuje totiž svojho ducha, ktorý v ňom túži po Svetle. A táto jeho vlastná vnútorná nesloboda, toto jeho vlastné spútanie ducha v jeho rozlete je onou nepoznanou, pravou príčinou jeho vonkajšej neslobody. Lebo na základe tejto vnútornej neslobody sa postupne formujú vonkajšie a viditeľné dôsledky, ktoré prostredníctvom útlaku zneslobodzujú ľudí navonok.
Z vnútornej neslobody človeka, z vnútornej neslobody jeho ducha, ktorému je trvalo bránené v jeho prirodzenom pohybe smerom nahor, práve z takejto dobrovoľnej vnútornej neslobody vyrastá košatý strom veľkého množstva vonkajších neslobôd, ktoré ľudí gniavia.
Medzi obľúbenú argumentácia materialistov a ateistov patrí tvrdenie, že oni sa predsa tiež snažia o dobro, spravodlivosť a čestnosť bez toho, že by k tomu potrebovali Boha.
Ak je pravdou, čo o sebe tvrdia, môžu byť považovaní za dobrých ľudí, avšak žiaľ, už nie za ľudí duchovne slobodných. Nie sú duchovne slobodnými, pretože ich duch je utlačovaný a potlačovaný nesprávnym nazeraním na realitu. Ich rozum, reprezentovaný ateistickým a materialistickým názorom na život totiž potlačuje ich ducha a zamedzuje mu voľný, slobodný vzlet smerom k výšinám. Smerom k Bohu. A práve v tejto rozumom spôsobenej neschopnosti napĺňať potreby vlastného ducha sa skrýva jeho útlak a zneslobodenie.
Áno, človek môže byť utlačovaný najrozličnejšími spôsobmi. Najrozličnejšími spôsobmi môže činiť neslobodným svojho vlastného ducha. Môže tak činiť svojim materializmom a ateizmom. Môže tak činiť tvrdošijným zotrvávaním vo svojich chybách a nedostatkoch. Môže tak činiť upnutím sa na nesprávne postoje a názory. Môže tak činiť svojou nečestnosťou, nespravodlivosťou a zlom. Môže tak činiť svojim upnutím sa na dogmy a scestné duchovné učenia.
Týmito a mnohými inými podobnými vecami sa človek sám vnútorne zneslobodzuje, pretože nimi zamedzuje rozletu svojho ducha, túžiaceho po výšinách, po dobre a ušľachtilosti.
A tento vnútorný útlak, v ktorom dobrovoľne žije väčšina ľudí dáva rozhodujúci podnet k postupnému formovaniu sa, a nakoniec i sformovaniu sa útlaku vonkajšieho. A tak, v logickom chode diania sa nakoniec to vnútorné zhmotní navonok. Vnútorný útlak ducha sa premietne do útlaku vonkajšieho.
Avšak to vonkajšie, čo nás tiesni nie je príčinou! Je len nevyhnutným dôsledkom skutočnej príčiny, ktorou je naše dobrovoľné spútanie ducha.
Dovtedy, kým sa človek nestane duchovne slobodným a nezačne smerovať k Bohu, k naplňovaniu jeho Vôle a jeho Zákonov, teda tam, kam v ňom túži kráčať jeho duch, dovtedy ho budú utláčať všetci vonkajší utláčatelia, pretože on sám trestuhodne utláča vlastného ducha.
Bolo totiž napísane: „Oko za oko, zub za zub!“
Tieto slová nehovoria o ničom inom, ako o spravodlivom Zákone spätného účinku, ktorý v praxi znamená, že za zlo sa nám nevyhnutne navráti zlo, za nečestnosť budeme sami postihnutí nečestnosťou, za nespravodlivosť sa aj nám dostane nespravodlivosti a za útlak útlaku! To, čo človek prechováva v skrytosti svojho vnútra, to, aký vnútorne naozaj je, to ho bude napokon biť navonok! Taká je Spravodlivosť Najvyššieho, ale zároveň aj jeho Láska. Láska, spočívajúca v tom, že pod bolestnými údermi zvonka má človek spoznať, aký v skutočnosti vnútorne je. Má spoznať, aké omyly a chyby skrýva vo svojom vnútri. Vonkajšie údery osudu mu to často napomáhajú rozpoznávať až príliš rukolapným spôsobom.
Ak teda trpíme útlakom, najmenšiu mieru viny za to nesú jeho strojcovia a uskutočňovatelia, pretože najväčšiu mieru viny za to nesieme my samotní! Lebo útlakom vlastného ducha sme si zasiali a živíme útlak vonkajší, ktorý nás tiesni a nedopraje nám voľne dýchať.
Zbaviť sa ho môžeme len vtedy, ak sa zbavíme jeho vnútornej príčiny. Ak sa ale vnútornej príčiny nezbavíme, môžem donekonečna bojovať proti všetkým našim utláčateľom a nič na tom nikdy nezmeníme. To, čo zmeníme budú vždy len vonkajšie formy. Ak totiž odstránime jedných, na ich miesto prídu druhí. Ak zmeníme jeden systém, upadneme do útlaku systému druhého, pretože my sami sme sa vnútorne vôbec nezmenili. A preto sa nám v zmysle Zákona: „oko za oko, zub za zub“ bude za našu vnútornú neslobodu dostávať neslobody vonkajšej.
Bolo by však veľkým omylom vidieť v našich utláčateľoch akýchsi uskutočňovateľov Vôle Najvyššieho. Tak to nie je! Utlačovanie iných je zločinom, na ktorý sa je treba pozerať v zmysle Ježišových slov, určených Judášovi: Syn Boží síce kráča cestou, ktorou ísť musí, ale beda každému, kto ho zrádza. Veru hovorím vám, bolo by pre neho bývalo lepšie, keby sa nebol vôbec narodil.
Ak prispôsobíme tieto slová našej téme, budú znieť asi takto: Vonkajší útlak je nevyhnutným dôsledkom útlaku vnútorného, ktorým si ľudia samotní spútavajú a zneslobodzujú vlastného ducha. Beda však všetkým utláčateľom, pretože dôsledky ich zvráteného konania, ktoré im raz Božia Spravodlivosť vrhne do tváre, budú musieť byť pre nich zničujúce.
http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Napriek tomu, že žijeme v 21. storočí, vládnu na našej planéte rôzne formy útlaku. Existuje napríklad skupina ľudí, ktorí tvrdia, že najväčším svetovým utláčateľom sú USA. Tie vraj majú prsty vo všetkých ozbrojených konfliktoch po celom svete za posledných 60 rokov. Hovorí sa, že USA sú svetovým hegemónom, ktorý sa snaží dostať všetky národy do svojho područia, aby ich mohol ovládať a profitovať z nich.
Malé národy majú iba dve voľby. Buď sa stanú vazalmi dobrovoľne, a to prostredníctvom USA financovaných a riadených, akože demokratických revolúcií, alebo nedobrovoľne, a to prostredníctvom priamej vojenskej intervencie.
Odolať môžu iba silné národy, ktoré sa na jednej strane dokážu vyhnúť vlastnej vnútornej destabilizácii, riadenej prostredníctvom veľvyslanectiev USA v daných štátoch, prostredníctvom rôznych mimovládnych organizácií a podobne. Na druhej strane sú to národy, ktorých vojenský potenciál nedovolí USA a ich západným spojencom šíriť ich typ demokracie prostredníctvom bombardovania a vojenskej sily.
Okrem toho ale existuje iná skupina ľudí, ktorá považuje za potencionálneho svetového hegemóna Rusko. Rusko, kde podľa ich názorov v súčasnosti vládne diktatúra a nesloboda.
Ďalším veľkým svetovým hráčom je Čína. Čína patrí k jedným z notoricky najznámejších potlačovateľov ľudských práv, čo však USA, Európskej únii, ani Rusku nebráni v čulej hospodárskej a obchodnej spolupráci.
Všade, kde sa len pozrieme je teda vidieť útlak, nespravodlivosť a porušovanie ľudských práv. Milióny ľudí žijú pod stálym ekonomickým tlakom, bohatí čoraz viacej utláčajú – chudobných, aby sa na ich úkor stali ešte bohatšími. Stále viac sa stupňujú požiadavky a zvýšené nároky na zamestnancov, oficiálne nazývané racionalizáciou.
Na človeka dneška teda zo všetkých strán dolieha útlak. Veľkou otázkou však zostáva, kto za to môže? USA? Rusko? Kapitalizmus? Kríza? Zbohatlíci a finančné skupiny? Kto z nich je skutočným pôvodcom útlaku súčasného človeka? Kto nesie hlavnú vinu?
Pravda zvyčajne bolí! Pravda býva totiž trpká. No a touto pravdou je skutočnosť, že nikto a nič z toho, čo bolo menované nie je hlavnou príčinou nášho útlaku. Nie je to ani USA, ani Rusko, ani kapitalizmus, ani kríza, ani zbohatlíci, ani finančné skupiny. Tým nemá byť povedané, že prostredníctvom nich na nás nedolieha útlak, ale oni nie sú hlavnou príčinou. Oni sú len dôsledkom! Dôsledkom príčiny, ktorá tkvie hlboko v ľuďoch samotných! Dôsledkom príčiny, ktorá splodila týchto strojcov útlaku.
Podstata totiž spočíva v tom, že jediné, čo môže človeku zaručiť skutočnú slobodu je sloboda ducha! Sloboda jeho ducha, usilujúceho sa nahor! Nahor, smerom k výšinám! Smerom k Bohu!
Skutočne slobodný je teda len človek, ktorý usiluje k Bohu a snaží sa o život podľa tých najvyšších duchovných ideálov, ktorými sú česť, dobro a spravodlivosť. Skutočne slobodným je len človek, ktorý usiluje k Bohu prostredníctvom života podľa jeho Vôle a jeho Zákonov.
Kto takto nejedná, stráca slobodu! Stáva sa z vlastnej vôle neslobodným! Zneslobodzuje totiž svojho ducha, ktorý v ňom túži po Svetle. A táto jeho vlastná vnútorná nesloboda, toto jeho vlastné spútanie ducha v jeho rozlete je onou nepoznanou, pravou príčinou jeho vonkajšej neslobody. Lebo na základe tejto vnútornej neslobody sa postupne formujú vonkajšie a viditeľné dôsledky, ktoré prostredníctvom útlaku zneslobodzujú ľudí navonok.
Z vnútornej neslobody človeka, z vnútornej neslobody jeho ducha, ktorému je trvalo bránené v jeho prirodzenom pohybe smerom nahor, práve z takejto dobrovoľnej vnútornej neslobody vyrastá košatý strom veľkého množstva vonkajších neslobôd, ktoré ľudí gniavia.
Medzi obľúbenú argumentácia materialistov a ateistov patrí tvrdenie, že oni sa predsa tiež snažia o dobro, spravodlivosť a čestnosť bez toho, že by k tomu potrebovali Boha.
Ak je pravdou, čo o sebe tvrdia, môžu byť považovaní za dobrých ľudí, avšak žiaľ, už nie za ľudí duchovne slobodných. Nie sú duchovne slobodnými, pretože ich duch je utlačovaný a potlačovaný nesprávnym nazeraním na realitu. Ich rozum, reprezentovaný ateistickým a materialistickým názorom na život totiž potlačuje ich ducha a zamedzuje mu voľný, slobodný vzlet smerom k výšinám. Smerom k Bohu. A práve v tejto rozumom spôsobenej neschopnosti napĺňať potreby vlastného ducha sa skrýva jeho útlak a zneslobodenie.
Áno, človek môže byť utlačovaný najrozličnejšími spôsobmi. Najrozličnejšími spôsobmi môže činiť neslobodným svojho vlastného ducha. Môže tak činiť svojim materializmom a ateizmom. Môže tak činiť tvrdošijným zotrvávaním vo svojich chybách a nedostatkoch. Môže tak činiť upnutím sa na nesprávne postoje a názory. Môže tak činiť svojou nečestnosťou, nespravodlivosťou a zlom. Môže tak činiť svojim upnutím sa na dogmy a scestné duchovné učenia.
Týmito a mnohými inými podobnými vecami sa človek sám vnútorne zneslobodzuje, pretože nimi zamedzuje rozletu svojho ducha, túžiaceho po výšinách, po dobre a ušľachtilosti.
A tento vnútorný útlak, v ktorom dobrovoľne žije väčšina ľudí dáva rozhodujúci podnet k postupnému formovaniu sa, a nakoniec i sformovaniu sa útlaku vonkajšieho. A tak, v logickom chode diania sa nakoniec to vnútorné zhmotní navonok. Vnútorný útlak ducha sa premietne do útlaku vonkajšieho.
Avšak to vonkajšie, čo nás tiesni nie je príčinou! Je len nevyhnutným dôsledkom skutočnej príčiny, ktorou je naše dobrovoľné spútanie ducha.
Dovtedy, kým sa človek nestane duchovne slobodným a nezačne smerovať k Bohu, k naplňovaniu jeho Vôle a jeho Zákonov, teda tam, kam v ňom túži kráčať jeho duch, dovtedy ho budú utláčať všetci vonkajší utláčatelia, pretože on sám trestuhodne utláča vlastného ducha.
Bolo totiž napísane: „Oko za oko, zub za zub!“
Tieto slová nehovoria o ničom inom, ako o spravodlivom Zákone spätného účinku, ktorý v praxi znamená, že za zlo sa nám nevyhnutne navráti zlo, za nečestnosť budeme sami postihnutí nečestnosťou, za nespravodlivosť sa aj nám dostane nespravodlivosti a za útlak útlaku! To, čo človek prechováva v skrytosti svojho vnútra, to, aký vnútorne naozaj je, to ho bude napokon biť navonok! Taká je Spravodlivosť Najvyššieho, ale zároveň aj jeho Láska. Láska, spočívajúca v tom, že pod bolestnými údermi zvonka má človek spoznať, aký v skutočnosti vnútorne je. Má spoznať, aké omyly a chyby skrýva vo svojom vnútri. Vonkajšie údery osudu mu to často napomáhajú rozpoznávať až príliš rukolapným spôsobom.
Ak teda trpíme útlakom, najmenšiu mieru viny za to nesú jeho strojcovia a uskutočňovatelia, pretože najväčšiu mieru viny za to nesieme my samotní! Lebo útlakom vlastného ducha sme si zasiali a živíme útlak vonkajší, ktorý nás tiesni a nedopraje nám voľne dýchať.
Zbaviť sa ho môžeme len vtedy, ak sa zbavíme jeho vnútornej príčiny. Ak sa ale vnútornej príčiny nezbavíme, môžem donekonečna bojovať proti všetkým našim utláčateľom a nič na tom nikdy nezmeníme. To, čo zmeníme budú vždy len vonkajšie formy. Ak totiž odstránime jedných, na ich miesto prídu druhí. Ak zmeníme jeden systém, upadneme do útlaku systému druhého, pretože my sami sme sa vnútorne vôbec nezmenili. A preto sa nám v zmysle Zákona: „oko za oko, zub za zub“ bude za našu vnútornú neslobodu dostávať neslobody vonkajšej.
Bolo by však veľkým omylom vidieť v našich utláčateľoch akýchsi uskutočňovateľov Vôle Najvyššieho. Tak to nie je! Utlačovanie iných je zločinom, na ktorý sa je treba pozerať v zmysle Ježišových slov, určených Judášovi: Syn Boží síce kráča cestou, ktorou ísť musí, ale beda každému, kto ho zrádza. Veru hovorím vám, bolo by pre neho bývalo lepšie, keby sa nebol vôbec narodil.
Ak prispôsobíme tieto slová našej téme, budú znieť asi takto: Vonkajší útlak je nevyhnutným dôsledkom útlaku vnútorného, ktorým si ľudia samotní spútavajú a zneslobodzujú vlastného ducha. Beda však všetkým utláčateľom, pretože dôsledky ich zvráteného konania, ktoré im raz Božia Spravodlivosť vrhne do tváre, budú musieť byť pre nich zničujúce.
http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Re: Hlbšie pravdy o ľudskom bytí
Obhajoba kresťanstva
Existuje veľa vecí, na ktoré sú ľudia alergickí. Mimo iného veľmi často i na to, čo má nejaké spojenie s cirkvou, alebo kresťanstvom. V takejto chvíli začnú okamžite hovoriť o predávaní odpustkov, o inkvizícii, o križiackych vojnách, o nekalých mocenských praktikách Vatikánu, o zneužívaní mladistvých, o cirkevných reštitúciách a ešte o mnohých iných veciach.
Ak sa teda povie slovo Stvoriteľ, ak sa povie Biblia, ak sa spomenú prikázania, podobenstvá a učenie Krista, okamžite to v nich vyvoláva doslova alergickú reakciu. Ihneď začnú oponovať spomenutými výhradami a potom mnohokrát už ani nie sú schopní uvažovať o zmysle toho, čo im je vlastne hovorené. Ich zaujatosť je tak veľká, že úplne všetko, čo pochádza z cirkevno kresťanského prostredia a má s ním hoci i len malú spojitosť je pre nich apriori zlé. Mnohí nakoniec často zavrhnú i všetko duchovné a stávajú sa materialistami.
U ľudí, ktorí duchovno nezavrhnú sa to zase prejavuje odklonom od kresťanských hodnôt a príklonom k iným duchovným smerom a učeniam, ktoré sa pre nich stávajú akceptovateľnejšími. Akceptovateľnejšími a zároveň zaujímavejšími, než je kresťanstvo s jeho hodnotami.
V takomto principiálnom odmietnutí kresťanstva však chýba objektivita. Ide totiž o jednostrannú zaujatosť bez hlbšieho skúmania, pretože kresťanstvo, hoci skompromitované, znevážené, všedné a zdanlivo nezaujímavé, je predsa len vrcholom všetkých duchovných snažení na našej zemi. Alebo lepšie povedané, nie kresťanstvo ako celok, ale to skutočné, pravé a zdravé jadro, z ktorého povstalo a ktoré sa v ňom stále nachádza. Pravé a zdravé jadro kresťanského učenia teda nemožno spájať s rôznymi pokriveniami, omylmi, chybami, zavádzaniami, úchylkami a kompromitujúcim správaním sa mnohých tých, ktorí sa ku kresťanstvu hlásia.
O potrebe rozlišovania spomínaných skutočnosti nám predsa jasne hovorí i fakt, že v Ježišovej blízkosti sa našiel zradca. Judášovou zradou a jeho bezcharakterným jednaním však nebola ani tým najmenším spôsobom dotknutá veľkosť Ježišovho posolstva. Išlo predsa iba o zlyhanie jednotlivca, ktorý bol s jeho učením spojený.
A to sú dve úplne rozdielne veci! Ak by teda niekto tvrdil, že Kristovo učenie je nesprávne a zlé, pretože jeho najbližším spolupracovníkom bol zradca, išlo by o tvrdenie neobjektívne. O neobjektívne tvrdenie, spájajúce dve rozdielne veci v jedinú.
Veľkosť, výnimočnosť a nesmierny duchovný význam Kristovho učenia zostáva vo svojej čistej a pôvodnej podobe navždy vysoko hodnotným. Všetko zlé, čo však bolo s jeho učením počas dlhej histórie ľudstva spojené, boli iba osobné zlyhania jednotlivých ľudí, či celých veľkých skupín. Išlo o zlyhania, ktoré vznikli na základe ich ješitnosti, vypočítavosti, bezcharakternosti, túžby po moci a na základe mnohých iných negatívnych vlastností. To samozrejme znehodnotilo kresťanstvo ako celok, ale nijako nemohlo poškodiť, ani znehodnotiť veľkosť pôvodnej a čistej Kristovej náuky.
Kto je teda schopný zachovať aspoň akú - takú mieru objektivity, nemôže si tieto dve rozdielne skutočnosti zamieňať. Kto však nie je schopný pozerať na veci objektívne, alebo na ne objektívne pozerať vyslovene nechce, ten ich navzájom spája dohromady a zaujíma odmietavý postoj voči kresťanstvu ako celku.
Aby sme tento problém pochopili ešte hmatateľnejšie, uveďme si príklad z nášho každodenného života a pozrime sa trebárs na profesiu lekára. Zvykne sa hovoriť, že to nie je len obyčajná profesia, ale poslanie. Žiaľ, existujú však i lekári nečestní, bezohľadní a bezcitní, ktorí berú úplaty, alebo, ak uvedieme extrémny príklad, ktorí trebárs napomáhajú nekalému obchodu s orgánmi, určenými na transplantáciu.
No a keď sa z času na čas verejnosť dozvie o čine nejakého konkrétneho nečestného lekára, nikoho ani len nenapadne považovať za nemorálny a nečestný celý lekársky stav. Je to brané len ako osobné zlyhanie jednotlivca.
Avšak paradoxne, v súvislosti s kresťanstvom to takýmto spôsobom nefunguje. V súvislosti s kresťanstvom býva často všetko spochybňované ako celok.
Je preto obrovskou škodou pre každého, kto na základe toho, že on sám nie je schopný objektívne rozlišovať odmietne kresťanstvo. Tým ale od seba odvrhuje to najvyššie a najdokonalejšie, čo v oblasti duchovných snáh na našej planéte existuje. Duchovne usilujúci človek tým poškodzuje len sám seba, pretože sa potom utieka k iným duchovným učeniam a snahám, ktoré ani zďaleka nedosahujú výšky, akú v sebe skrýva kresťanstvo vo svojej čistej, zdravej a pôvodnej podobe.
Pravá, čistá a zdravá podoba kresťanstva! V tomto smere musí byť človek nanajvýš bdelým, samostatne skúmajúcim a hlboko všetko zvažujúcim, pretože v dnešnej dobe už žiaľ nie všetko to, čo zaznieva v chrámoch, je v súlade s pôvodnými Ježišovými slovami. Lebo to pravdivé a pravé bolo z rôznych dôvodov, či už zámerne, alebo z nevedomosti pokrivené a tým znehodnotené. Lebo rovnako, ako mal Kristus zradcu v radoch svojich učeníkov sa i v kresťanstve počas celej jeho dlhej histórie našlo veľké množstvo zradcov. Zradcov, ktorí zastreli jas Kristovho učenia tým, že doň zámerne, alebo i nevedome vniesli lži a omyly, alebo ho skompromitovali spôsobom vlastného života. Z tohto dôvodu musí byť preto človek bdelý a musí sa mať na pozore, aby to bol schopný rozpoznávať. Aby bol schopný rozpoznávať pravý duchovný chlieb od kameňov, nachádzajúcich sa v prehojnej miere vo všetkých kresťanských denomináciách.
Nič však neznižuje a nič ani nikdy nemôže znížiť jas pôvodného Kristovho učenia tak, ako nemôže znížiť hodnotu drahocennej perly to, že spadne do blata. Ak ju dokážeme v blate nájsť, vybrať ju odtiaľ a ak ju umyjeme, zažiari vo svojej pôvodnej nádhere a kráse.
Tak bude naveky nad všetkým na tejto zemi žiariť drahocenná prela nesmiernej ceny Kristovho pôvodného Slova, z ktorého ak by sme boli schopní zachovávať len jednu jedinú vetu, náš svet by sa zmenil na nepoznanie. A síce vetu: Čo nechceš, aby iní robili tebe, nerob ani ty im!
V tejto prostej vete je všetko, čo potrebujeme k tomu, aby sme mohli dospieť k harmónii a šťastiu. Avšak preto, že takto nežijeme, nevládne na zemi ani šťastie, ani harmónia.
A hoci ani samotní kresťania takto mnohokrát nežijú, vôbec nijako to neznižuje prevratnú veľkosť spomenutej Ježišovej vety, ba ani celého pravého Slova Kristovho.
http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Existuje veľa vecí, na ktoré sú ľudia alergickí. Mimo iného veľmi často i na to, čo má nejaké spojenie s cirkvou, alebo kresťanstvom. V takejto chvíli začnú okamžite hovoriť o predávaní odpustkov, o inkvizícii, o križiackych vojnách, o nekalých mocenských praktikách Vatikánu, o zneužívaní mladistvých, o cirkevných reštitúciách a ešte o mnohých iných veciach.
Ak sa teda povie slovo Stvoriteľ, ak sa povie Biblia, ak sa spomenú prikázania, podobenstvá a učenie Krista, okamžite to v nich vyvoláva doslova alergickú reakciu. Ihneď začnú oponovať spomenutými výhradami a potom mnohokrát už ani nie sú schopní uvažovať o zmysle toho, čo im je vlastne hovorené. Ich zaujatosť je tak veľká, že úplne všetko, čo pochádza z cirkevno kresťanského prostredia a má s ním hoci i len malú spojitosť je pre nich apriori zlé. Mnohí nakoniec často zavrhnú i všetko duchovné a stávajú sa materialistami.
U ľudí, ktorí duchovno nezavrhnú sa to zase prejavuje odklonom od kresťanských hodnôt a príklonom k iným duchovným smerom a učeniam, ktoré sa pre nich stávajú akceptovateľnejšími. Akceptovateľnejšími a zároveň zaujímavejšími, než je kresťanstvo s jeho hodnotami.
V takomto principiálnom odmietnutí kresťanstva však chýba objektivita. Ide totiž o jednostrannú zaujatosť bez hlbšieho skúmania, pretože kresťanstvo, hoci skompromitované, znevážené, všedné a zdanlivo nezaujímavé, je predsa len vrcholom všetkých duchovných snažení na našej zemi. Alebo lepšie povedané, nie kresťanstvo ako celok, ale to skutočné, pravé a zdravé jadro, z ktorého povstalo a ktoré sa v ňom stále nachádza. Pravé a zdravé jadro kresťanského učenia teda nemožno spájať s rôznymi pokriveniami, omylmi, chybami, zavádzaniami, úchylkami a kompromitujúcim správaním sa mnohých tých, ktorí sa ku kresťanstvu hlásia.
O potrebe rozlišovania spomínaných skutočnosti nám predsa jasne hovorí i fakt, že v Ježišovej blízkosti sa našiel zradca. Judášovou zradou a jeho bezcharakterným jednaním však nebola ani tým najmenším spôsobom dotknutá veľkosť Ježišovho posolstva. Išlo predsa iba o zlyhanie jednotlivca, ktorý bol s jeho učením spojený.
A to sú dve úplne rozdielne veci! Ak by teda niekto tvrdil, že Kristovo učenie je nesprávne a zlé, pretože jeho najbližším spolupracovníkom bol zradca, išlo by o tvrdenie neobjektívne. O neobjektívne tvrdenie, spájajúce dve rozdielne veci v jedinú.
Veľkosť, výnimočnosť a nesmierny duchovný význam Kristovho učenia zostáva vo svojej čistej a pôvodnej podobe navždy vysoko hodnotným. Všetko zlé, čo však bolo s jeho učením počas dlhej histórie ľudstva spojené, boli iba osobné zlyhania jednotlivých ľudí, či celých veľkých skupín. Išlo o zlyhania, ktoré vznikli na základe ich ješitnosti, vypočítavosti, bezcharakternosti, túžby po moci a na základe mnohých iných negatívnych vlastností. To samozrejme znehodnotilo kresťanstvo ako celok, ale nijako nemohlo poškodiť, ani znehodnotiť veľkosť pôvodnej a čistej Kristovej náuky.
Kto je teda schopný zachovať aspoň akú - takú mieru objektivity, nemôže si tieto dve rozdielne skutočnosti zamieňať. Kto však nie je schopný pozerať na veci objektívne, alebo na ne objektívne pozerať vyslovene nechce, ten ich navzájom spája dohromady a zaujíma odmietavý postoj voči kresťanstvu ako celku.
Aby sme tento problém pochopili ešte hmatateľnejšie, uveďme si príklad z nášho každodenného života a pozrime sa trebárs na profesiu lekára. Zvykne sa hovoriť, že to nie je len obyčajná profesia, ale poslanie. Žiaľ, existujú však i lekári nečestní, bezohľadní a bezcitní, ktorí berú úplaty, alebo, ak uvedieme extrémny príklad, ktorí trebárs napomáhajú nekalému obchodu s orgánmi, určenými na transplantáciu.
No a keď sa z času na čas verejnosť dozvie o čine nejakého konkrétneho nečestného lekára, nikoho ani len nenapadne považovať za nemorálny a nečestný celý lekársky stav. Je to brané len ako osobné zlyhanie jednotlivca.
Avšak paradoxne, v súvislosti s kresťanstvom to takýmto spôsobom nefunguje. V súvislosti s kresťanstvom býva často všetko spochybňované ako celok.
Je preto obrovskou škodou pre každého, kto na základe toho, že on sám nie je schopný objektívne rozlišovať odmietne kresťanstvo. Tým ale od seba odvrhuje to najvyššie a najdokonalejšie, čo v oblasti duchovných snáh na našej planéte existuje. Duchovne usilujúci človek tým poškodzuje len sám seba, pretože sa potom utieka k iným duchovným učeniam a snahám, ktoré ani zďaleka nedosahujú výšky, akú v sebe skrýva kresťanstvo vo svojej čistej, zdravej a pôvodnej podobe.
Pravá, čistá a zdravá podoba kresťanstva! V tomto smere musí byť človek nanajvýš bdelým, samostatne skúmajúcim a hlboko všetko zvažujúcim, pretože v dnešnej dobe už žiaľ nie všetko to, čo zaznieva v chrámoch, je v súlade s pôvodnými Ježišovými slovami. Lebo to pravdivé a pravé bolo z rôznych dôvodov, či už zámerne, alebo z nevedomosti pokrivené a tým znehodnotené. Lebo rovnako, ako mal Kristus zradcu v radoch svojich učeníkov sa i v kresťanstve počas celej jeho dlhej histórie našlo veľké množstvo zradcov. Zradcov, ktorí zastreli jas Kristovho učenia tým, že doň zámerne, alebo i nevedome vniesli lži a omyly, alebo ho skompromitovali spôsobom vlastného života. Z tohto dôvodu musí byť preto človek bdelý a musí sa mať na pozore, aby to bol schopný rozpoznávať. Aby bol schopný rozpoznávať pravý duchovný chlieb od kameňov, nachádzajúcich sa v prehojnej miere vo všetkých kresťanských denomináciách.
Nič však neznižuje a nič ani nikdy nemôže znížiť jas pôvodného Kristovho učenia tak, ako nemôže znížiť hodnotu drahocennej perly to, že spadne do blata. Ak ju dokážeme v blate nájsť, vybrať ju odtiaľ a ak ju umyjeme, zažiari vo svojej pôvodnej nádhere a kráse.
Tak bude naveky nad všetkým na tejto zemi žiariť drahocenná prela nesmiernej ceny Kristovho pôvodného Slova, z ktorého ak by sme boli schopní zachovávať len jednu jedinú vetu, náš svet by sa zmenil na nepoznanie. A síce vetu: Čo nechceš, aby iní robili tebe, nerob ani ty im!
V tejto prostej vete je všetko, čo potrebujeme k tomu, aby sme mohli dospieť k harmónii a šťastiu. Avšak preto, že takto nežijeme, nevládne na zemi ani šťastie, ani harmónia.
A hoci ani samotní kresťania takto mnohokrát nežijú, vôbec nijako to neznižuje prevratnú veľkosť spomenutej Ježišovej vety, ba ani celého pravého Slova Kristovho.
http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Re: Hlbšie pravdy o ľudskom bytí
Analýza príčin fatálnej slabosti Európy
Človek až žasne nad bezbrannosťou, nemohúcnosťou a slabosťou súčasnej Európy. Akoby v nej neexistovali žiadne hranice! Akoby bola vydaná napospas komukoľvek! Akýmkoľvek živlom, ktoré k nám prichádzajú spolu s prílevom imigrantov.
Európske inštitúcie majú rozličnými predpismi ruky zviazané tak, že nie sú schopné deportovať nazad do krajiny svojho pôvodu ani tých imigrantov, ktorým bol zamietnutý azyl. Jednoducho, kto sa dostane do Európy, ten v nej už zostáva!
Každý, kto varuje pred nebezpečím, pred neasimilovateľným prívalom príslušníkov inej kultúry, pred stratou identity európskych národov, pred zánikom Európy v súčasnej podobe a už ani nehovoriac o ekonomických problémoch s imigráciou súvisiacich, každý takýto človek dostáva okamžite nálepku nacionalistu, či extrémistu. Nálepku netolerancie, alebo nedostatku ľudskosti. Politické elity najmocnejších európskych štátov, dobre platené z daní ľudí, idú vo svojich rozhodnutiach proti prospechu a dobru vlastných národov, ktoré sa zaviazali zveľaďovať a chrániť.
Zdá sa, ako by sa proti Európe všetko sprisahalo a akoby sám Brusel usiloval o jej zničenie. Európa je ponechaná doslova napospas neustávajúcim prúdom imigrantov a mnohí z nich to vnímajú ako slabosť. A preto už ani neprichádzajú ako prosiaci, ale ako požadujúci. Svoje požiadavky si vynucujú arogantným, či dokonca násilným spôsobom. Podvedome totiž tušia a vnímajú, že majú prevahu a že európske inštitúcie majú vo vzťahu k nim, i prostredníctvom aktivít najrozličnejších pseudo humanistov, akoby spútané ruky. A preto sa už teraz, na samom začiatku začínajú chovať ako páni, ktorým má Európa slúžiť. Vnímajú nás ako ľudí, ktorí stratili životaschopnosť a preto musia byť pokorení a ovládnutí. A toto ich vnímanie sa žiaľ v mnohom zakladá na pravde.
Naše univerzum má totiž duchovný rozmer. Duchovné je v ňom tým najrozhodujúcejším a najpodstatnejším. Vo stvorení prebieha určitý druh duchovnej evolúcie, na základe ktorej je všetko duchovne silnejšie a vitálnejšie silami univerza podporované a naopak, všetko duchovne mdlé, pohasínajúce a strácajúce vitalitu tlačené k rozkladu. K rozkladu a deštrukcii, pretože sa to stáva v požadovanom evolučnom vývoji ducha neživotaschopným.
Duchovný vývoj je teda hlavným motorom akéhokoľvek rozvoja v tomto stvorení. S rozvojom ducha a vyšších duchovných hodnôt, ako je spravodlivosť, čestnosť, ľudskosť, ušľachtilosť a podobne je spojený i rozvoj čisto pozemský a hmotný. Je s ním úzko prepojený. A táto zákonitosť platí i vo vzťahu k európskej civilizácii. Tá sa taktiež pôvodne a až donedávna opierala o vieru v Boha a o vysoké hodnoty, s ňou súvisiace. Duchovnosť Európy bola motorom, ktorý hnal dopredu jej rozvoj materiálny i hmotný.
Pod vplyvom dosiahnutého blahobytu a s pyšným vedomým toho, čo všetko sme boli schopní dokázať sa však začalo postupne upúšťať od viery v Stvoriteľa i od všetkých vyšších hodnôt. Ľudia tým pyšne a ľahkomyseľne odvrhli základnú oporu, z ktorej vyrástol ich blahobyt. Začal sa rozmáhať ateizmus a materializmus. Duchovný motor, ktorý dovtedy hnal Európsku civilizáciu dopredu pohasol. Stalo sa čosi podobnému, ako keď idete rýchlo autom a zrazu vypnete motor. Auto nezastanete okamžite, pretože má značnú rýchlosť. Bude pokračovať voľnobehom ešte hodný kus ďalej. Pozvoľna však spomalí, až napokon zastane úplne.
Toto sa prihodilo i Európe, ktorá vypla motor svojej duchovnosti, začala upúšťať od všetkých vyšších a ušľachtilejších hodnôt a v súčasnosti už beží iba na voľnobeh. Blahobyt a materiálne výdobytky ešte pretrvávajú, ale Európa je už hodnotovo vyprázdnená. Jej chod je už len chodom zo zotrvačnosti.
Vnútorná vyprázdnenosť a hodnotový úpadok sa premietajú do celkového úpadku spoločnosti. Spôsobujú mravný a morálny chaos, prejavujúci sa slabosťou, premrštenou toleranciu k najrozličnejším úchylkám, zvráteným pseudo humanizmom, neschopnosťou rozpoznávať dobré od zlého a stratou základného pudu sebazáchovy. Dostávame sa mimo hlavný prúd duchovný síl univerza a preto sa stávame neživotaschopnými a slabými.
Veď si len napríklad skúsme námatkovo vybrať desať priemerných imigrantov a desať priemerných Európanov a porovnať, koľkí z nich majú vieru v Boha. Z desiatich imigrantov to bude s najväčšou pravdepodobnosťou všetkých desať a z desiatich Európanov to budú možno dvaja, traja, alebo v najlepšom prípade štyria.
Na koho strane nájdeme väčšiu vieru v Boha? Čo musí byť duchovnými sila univerza nevyhnutne viac podporované? V konečnom dôsledku teda nerozhodne ani prevaha kultúrna, ani vzdelanostná, ani vojenská, či ekonomická. Nakoniec rozhodne jedine prevaha ťahu smerom nahor! Smerom k Bohu! To sa napokon ukáže ako rozhodujúce a prekoná všetko ostatné. A i preto je dnes islam na vzostupe.
Nastáva čas, kedy sa mohutný jašter, neschopný obstáť v ďalšom progresívnom evolučnom napredovaní vývoja na našej planéte, to jest blahobytná, ateistická, konzumná a materialistická Európa približuje k svojmu zániku, pretože hodnotovo vybočuje z hlavného vývojového prúdu vo stvorení.
Tieto slová vyznievajú pesimisticky, ale ich účelom nemá byť vzbudzovanie pesimizmu. Ich účelom je pochopenie príčin toho, prečo k nám sem dnes v modernej podobe prichádzajú novodobí „dobyvatelia“, aby ovládali a napokon aj dorazili veľké zomierajúce zviera, ktorým je Európa v súčasnej podobe a so súčasnými pseudo hodnotami, ktoré uznáva.
A keďže nie je možné nájsť východisko zo zmätkov bez poznania príčin týchto zmätkov, museli sme byť doteraz iba pesimistickí. To správne východisko však jestvuje! Spočíva v opätovnom prinavrátení sa Európy k skutočným a pravým hodnotám, od ktorých sa tak pyšne a ľahkomyseľne odvrátila! Spočíva v prinavrátení sa k hodnotám ducha! K hodnotám dobra, cti a ľudskosti! K hodnotám kresťanstva a viery v Boha!
Ale pozor! K hodnotám kresťanstva pravého a nie toho zmäkčilého, hovoriaceho iba o láske! K hodnotám kresťanstva, v ktorom má svoje pevné miesto spravodlivosť! Dokonalá Spravodlivosť Božia, na základe ktorej sa každý jednotlivý človek narodil presne na tom mieste na zemi, kde si zaslúžil.
Tam má žiť, tam má pracovať a tam má duchovne rásť. Jeho život v tamojších podmienkach mu bol totiž určený Zákonmi Spravodlivosti Božej, ktoré dokonale posúdili všetky klady i zápory jeho duše a s neomylnou presnosťou a osobnou nezaujatosťou mu jeho pozemským zrodením určili presne to miesto na zemi, ktoré mu prináleží.
A preto všetci ľudia, všetci imigranti, ktorí nechcú toto určenie vyššej Spravodlivosti akceptovať a odchádzajú z domova za vidinou lepšieho života niekde inde by mali byť okamžite posielaní naspäť. Z celkového počtu je ich až osemdesiat percent.
Dočasná pomoc má byť poskytnutá iba tým, ktorí utekajú v obave o svoj holý život. Akonáhle sa však pomery u nich doma upravia, a k ich náprave by mala výdatne prispieť i Európa, potom sa majú títo ľudia okamžite vrátiť nazad a tam ďalej žiť. Lebo práve tam je ich miesto na zemi, ktoré im určila spomínaná, vyššia Spravodlivosť, o ktorej dokonalosti a nestrannosti nemôže predsa nikto pochybovať.
Európa, tvoja záchrana je iba v pravých hodnotách! Lebo iba rešpektovanie pravých hodnôt a život v súlade s nimi je motorom rozvoja každej civilizácie. Ak Európa dokáže tento motor znovu naštartovať, pohne sa z miesta a začne opäť napredovať. Európa však nie je nijaký abstraktný pojem! Sú to ľudia, jednotlivci, z ktorých každý musí začať sám od seba!
Ak to totiž nezvládneme sme stratení, pretože sa dopredu začne drať civilizácia, ktorej motor duchovného snaženia zostáva stále v chode. I keď v chode nedokonalom, s mnohými chybami, prejavmi násilia a mnohokrát až stredovekými spôsobmi. Ale v chode! V duchovnom chode, ktorý je predsa len niečím viac, ako materializmus, ateizmus, bezbožnosť a prázdny, konzumný spôsob života súčasnej Európy. To se preto musí nevyhnutne zmeniť, ak sa chceme zachrániť.
http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Človek až žasne nad bezbrannosťou, nemohúcnosťou a slabosťou súčasnej Európy. Akoby v nej neexistovali žiadne hranice! Akoby bola vydaná napospas komukoľvek! Akýmkoľvek živlom, ktoré k nám prichádzajú spolu s prílevom imigrantov.
Európske inštitúcie majú rozličnými predpismi ruky zviazané tak, že nie sú schopné deportovať nazad do krajiny svojho pôvodu ani tých imigrantov, ktorým bol zamietnutý azyl. Jednoducho, kto sa dostane do Európy, ten v nej už zostáva!
Každý, kto varuje pred nebezpečím, pred neasimilovateľným prívalom príslušníkov inej kultúry, pred stratou identity európskych národov, pred zánikom Európy v súčasnej podobe a už ani nehovoriac o ekonomických problémoch s imigráciou súvisiacich, každý takýto človek dostáva okamžite nálepku nacionalistu, či extrémistu. Nálepku netolerancie, alebo nedostatku ľudskosti. Politické elity najmocnejších európskych štátov, dobre platené z daní ľudí, idú vo svojich rozhodnutiach proti prospechu a dobru vlastných národov, ktoré sa zaviazali zveľaďovať a chrániť.
Zdá sa, ako by sa proti Európe všetko sprisahalo a akoby sám Brusel usiloval o jej zničenie. Európa je ponechaná doslova napospas neustávajúcim prúdom imigrantov a mnohí z nich to vnímajú ako slabosť. A preto už ani neprichádzajú ako prosiaci, ale ako požadujúci. Svoje požiadavky si vynucujú arogantným, či dokonca násilným spôsobom. Podvedome totiž tušia a vnímajú, že majú prevahu a že európske inštitúcie majú vo vzťahu k nim, i prostredníctvom aktivít najrozličnejších pseudo humanistov, akoby spútané ruky. A preto sa už teraz, na samom začiatku začínajú chovať ako páni, ktorým má Európa slúžiť. Vnímajú nás ako ľudí, ktorí stratili životaschopnosť a preto musia byť pokorení a ovládnutí. A toto ich vnímanie sa žiaľ v mnohom zakladá na pravde.
Naše univerzum má totiž duchovný rozmer. Duchovné je v ňom tým najrozhodujúcejším a najpodstatnejším. Vo stvorení prebieha určitý druh duchovnej evolúcie, na základe ktorej je všetko duchovne silnejšie a vitálnejšie silami univerza podporované a naopak, všetko duchovne mdlé, pohasínajúce a strácajúce vitalitu tlačené k rozkladu. K rozkladu a deštrukcii, pretože sa to stáva v požadovanom evolučnom vývoji ducha neživotaschopným.
Duchovný vývoj je teda hlavným motorom akéhokoľvek rozvoja v tomto stvorení. S rozvojom ducha a vyšších duchovných hodnôt, ako je spravodlivosť, čestnosť, ľudskosť, ušľachtilosť a podobne je spojený i rozvoj čisto pozemský a hmotný. Je s ním úzko prepojený. A táto zákonitosť platí i vo vzťahu k európskej civilizácii. Tá sa taktiež pôvodne a až donedávna opierala o vieru v Boha a o vysoké hodnoty, s ňou súvisiace. Duchovnosť Európy bola motorom, ktorý hnal dopredu jej rozvoj materiálny i hmotný.
Pod vplyvom dosiahnutého blahobytu a s pyšným vedomým toho, čo všetko sme boli schopní dokázať sa však začalo postupne upúšťať od viery v Stvoriteľa i od všetkých vyšších hodnôt. Ľudia tým pyšne a ľahkomyseľne odvrhli základnú oporu, z ktorej vyrástol ich blahobyt. Začal sa rozmáhať ateizmus a materializmus. Duchovný motor, ktorý dovtedy hnal Európsku civilizáciu dopredu pohasol. Stalo sa čosi podobnému, ako keď idete rýchlo autom a zrazu vypnete motor. Auto nezastanete okamžite, pretože má značnú rýchlosť. Bude pokračovať voľnobehom ešte hodný kus ďalej. Pozvoľna však spomalí, až napokon zastane úplne.
Toto sa prihodilo i Európe, ktorá vypla motor svojej duchovnosti, začala upúšťať od všetkých vyšších a ušľachtilejších hodnôt a v súčasnosti už beží iba na voľnobeh. Blahobyt a materiálne výdobytky ešte pretrvávajú, ale Európa je už hodnotovo vyprázdnená. Jej chod je už len chodom zo zotrvačnosti.
Vnútorná vyprázdnenosť a hodnotový úpadok sa premietajú do celkového úpadku spoločnosti. Spôsobujú mravný a morálny chaos, prejavujúci sa slabosťou, premrštenou toleranciu k najrozličnejším úchylkám, zvráteným pseudo humanizmom, neschopnosťou rozpoznávať dobré od zlého a stratou základného pudu sebazáchovy. Dostávame sa mimo hlavný prúd duchovný síl univerza a preto sa stávame neživotaschopnými a slabými.
Veď si len napríklad skúsme námatkovo vybrať desať priemerných imigrantov a desať priemerných Európanov a porovnať, koľkí z nich majú vieru v Boha. Z desiatich imigrantov to bude s najväčšou pravdepodobnosťou všetkých desať a z desiatich Európanov to budú možno dvaja, traja, alebo v najlepšom prípade štyria.
Na koho strane nájdeme väčšiu vieru v Boha? Čo musí byť duchovnými sila univerza nevyhnutne viac podporované? V konečnom dôsledku teda nerozhodne ani prevaha kultúrna, ani vzdelanostná, ani vojenská, či ekonomická. Nakoniec rozhodne jedine prevaha ťahu smerom nahor! Smerom k Bohu! To sa napokon ukáže ako rozhodujúce a prekoná všetko ostatné. A i preto je dnes islam na vzostupe.
Nastáva čas, kedy sa mohutný jašter, neschopný obstáť v ďalšom progresívnom evolučnom napredovaní vývoja na našej planéte, to jest blahobytná, ateistická, konzumná a materialistická Európa približuje k svojmu zániku, pretože hodnotovo vybočuje z hlavného vývojového prúdu vo stvorení.
Tieto slová vyznievajú pesimisticky, ale ich účelom nemá byť vzbudzovanie pesimizmu. Ich účelom je pochopenie príčin toho, prečo k nám sem dnes v modernej podobe prichádzajú novodobí „dobyvatelia“, aby ovládali a napokon aj dorazili veľké zomierajúce zviera, ktorým je Európa v súčasnej podobe a so súčasnými pseudo hodnotami, ktoré uznáva.
A keďže nie je možné nájsť východisko zo zmätkov bez poznania príčin týchto zmätkov, museli sme byť doteraz iba pesimistickí. To správne východisko však jestvuje! Spočíva v opätovnom prinavrátení sa Európy k skutočným a pravým hodnotám, od ktorých sa tak pyšne a ľahkomyseľne odvrátila! Spočíva v prinavrátení sa k hodnotám ducha! K hodnotám dobra, cti a ľudskosti! K hodnotám kresťanstva a viery v Boha!
Ale pozor! K hodnotám kresťanstva pravého a nie toho zmäkčilého, hovoriaceho iba o láske! K hodnotám kresťanstva, v ktorom má svoje pevné miesto spravodlivosť! Dokonalá Spravodlivosť Božia, na základe ktorej sa každý jednotlivý človek narodil presne na tom mieste na zemi, kde si zaslúžil.
Tam má žiť, tam má pracovať a tam má duchovne rásť. Jeho život v tamojších podmienkach mu bol totiž určený Zákonmi Spravodlivosti Božej, ktoré dokonale posúdili všetky klady i zápory jeho duše a s neomylnou presnosťou a osobnou nezaujatosťou mu jeho pozemským zrodením určili presne to miesto na zemi, ktoré mu prináleží.
A preto všetci ľudia, všetci imigranti, ktorí nechcú toto určenie vyššej Spravodlivosti akceptovať a odchádzajú z domova za vidinou lepšieho života niekde inde by mali byť okamžite posielaní naspäť. Z celkového počtu je ich až osemdesiat percent.
Dočasná pomoc má byť poskytnutá iba tým, ktorí utekajú v obave o svoj holý život. Akonáhle sa však pomery u nich doma upravia, a k ich náprave by mala výdatne prispieť i Európa, potom sa majú títo ľudia okamžite vrátiť nazad a tam ďalej žiť. Lebo práve tam je ich miesto na zemi, ktoré im určila spomínaná, vyššia Spravodlivosť, o ktorej dokonalosti a nestrannosti nemôže predsa nikto pochybovať.
Európa, tvoja záchrana je iba v pravých hodnotách! Lebo iba rešpektovanie pravých hodnôt a život v súlade s nimi je motorom rozvoja každej civilizácie. Ak Európa dokáže tento motor znovu naštartovať, pohne sa z miesta a začne opäť napredovať. Európa však nie je nijaký abstraktný pojem! Sú to ľudia, jednotlivci, z ktorých každý musí začať sám od seba!
Ak to totiž nezvládneme sme stratení, pretože sa dopredu začne drať civilizácia, ktorej motor duchovného snaženia zostáva stále v chode. I keď v chode nedokonalom, s mnohými chybami, prejavmi násilia a mnohokrát až stredovekými spôsobmi. Ale v chode! V duchovnom chode, ktorý je predsa len niečím viac, ako materializmus, ateizmus, bezbožnosť a prázdny, konzumný spôsob života súčasnej Európy. To se preto musí nevyhnutne zmeniť, ak sa chceme zachrániť.
http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Re: Hlbšie pravdy o ľudskom bytí
Korene európskeho pseudohumanizmu
Ak ku tým najextrémnejším prejavom islamského sveta patria samovražedné atentáty, tak ku tým najextrémnejším prejavom nemohúcnosti a slabosti súčasnej Európy patrí samovražedná dobročinnosť.
V čom sa skrýva príčina tohto stavu? Kde hľadať korene pseudohumanizmu, ktorý z dlhodobého hľadiska ohrozuje identitu európskych národov?
K pochopeniu príčin sa musíme pozrieť do minulosti. Dnes je už Európa ateistická a materialistická. Dnes už podľahla konzumnému spôsobu života. Ale pomerne v nedávnej dobe tomu tak nebolo. Vtedy bola Európa kresťanská. Verila v Boha a duchovné snaženie ľudí bolo prirodzenou súčasťou ich spôsobu života.
Avšak práve v spomínanom duchovnom snažení došlo svojho času v zásadnej chybe. K veľkému omylu, ktorý v súčasnosti, aj napriek dnešnému ateizmu a materializmu, podprahovým spôsobom prerastá do už spomínaného, pseudohumanistického prístupu politikov a európskych inštitúcií k imigrantom. Ide o neblahé dedičstvo zmäkčilého kresťanstva, ktoré sa v súčasnej ateistickej dobe pretransformovalo do falošného princípu prehnanej tolerancie a samovražednej dobrosrdečnosti.
Skôr, ako začneme so samotným objasňovaním treba ale zvlášť zdôrazniť, že kresťanstvo ako také patrí k vrcholom duchovných snáh na našej planéte. Všetko, čo Európa dosiahla a čo tu dnes máme bolo vybudované práve na jeho základe a prostredníctvom hodnôt, s ním úzko spojených.
Kresťanstvo vo svojej zdravej a pravej podobe bude totiž vždy predstavovať učenie, ktoré ak je reálne aplikované do života, musí mať ten najblahodárnejší vplyv na celkový osobnostný rozvoj každého jednotlivca i celej spoločnosti.
Treba však podotknúť, že kresťanstvo musí nevyhnutne zostať zdravé a pravé. Ak sa totiž jeho učenie zakalí a dostanú sa do neho rôzne omyly a chyby, musí potom takto znehodnotené učenie priviesť ľudí i celú spoločnosť do nešťastia. A tomu žiaľ v súčasnosti dochádza práve v podobe seba deštruktívneho humanizmu.
Takže poďme k podstate celého problému. Dokonale ho ilustruje nápis nad vstupnou bránou istého chrámu, kde bolo napísané: Boh je Láska.
V tejto jedinej krátkej vete, ktorú nikoho ani len nenapadne považovať za mylnú sa skrýva celá tragédia kresťanského sveta, ako i tragédia súčasnej Európy. Táto veta totiž nie je pravdivá! Lebo Boh vždy bol, vždy je a navždy zostane Láskou a Spravodlivosťou! Neoddeliteľnou jednotou Lásky a Spravodlivosti!
Veď predsa už samotné zostavenie Biblie tomu jasne nasvedčuje. Biblia sa skladá zo Starého a Nového Zákona. Starý Zákon predstavuje Zákon Spravodlivosti. Spravodlivosti prísnej, až drsnej.
Nový Zákon je Zákon Lásky. Lásky tolerantnej a odpúšťajúcej. No a to pravé a správne môže vzísť jedine zo vzájomného spolupôsobenia oboch princípov. Jedine tak môže vzniknúť harmónia.
Dokonca i Ježiš, ako časť Božej Lásky zvlášť zdôraznil, že neprišiel Zákon zrušiť, ale naplniť. Alebo doplniť! Neprišiel teda spravodlivosť Starého Zákona negovať, ale zavŕšiť poznaním princípu lásky k blížnemu, aby ľudstvo v harmonickom spolupôsobení oboch princípov mohlo dospieť k harmónii.
Žiaľ, dnešné kresťanstvo spomínané Ježišove slová akoby nebralo na vedome. Len choďte do akéhokoľvek z kresťanských chrámov a pozorne počúvajte. Budete počuť hlavne a predovšetkým o láske. Princíp spravodlivosti bol odsunutý kamsi bokom, akoby ho Ježiš svojim učením skutočne zrušil. Akoby ho svojim učením potrel. Kresťania teda žiaľ skĺzli presne k tomu, pred čím ich Kristus vystríhal: uviazli v láske a odsunuli spravodlivosť.
Avšak ak spravodlivosť bez lásky musí byť nevyhnutne tvrdá a prísna, naopak láska bez spravodlivosti sa musí nevyhnutne stať slabošskou a zmäkčilou.
Správne pôsobenie týchto princípov nájdeme trebárs v ideálnom pôsobení muža a ženy. Muž by mal reprezentovať princíp spravodlivosti a spravodlivej prísnosti. Žena naopak princíp lásky a láskavej tolerantnosti. No a z takéhoto ideálneho vzájomného pôsobenia muža a ženy má vzísť pravý a zdravý harmonický vzťah, ktorý je najvhodnejšou pôdou pre správnu výchovu budúcej generácie.
Žiaľ, jednostranné zameranie sa kresťanstva iba na princíp lásky z neho učinilo náboženstvo zmäkčilosti a slabosti. No a práve tento nezdravý postoj sa v novodobej, ateisticko materialistickej súčasnosti transformuje do slabosti a zmäkčilosti európskej politiky voči imigrantom.
Vsádzaním iba na lásku a toleranciu a odmietaním spravodlivej prísnosti sa stáva Európa slabošskou a neživotaschopnou. A duchovní pastieri kresťanských cirkví už ani nie sú schopní vnímať smrteľné nebezpečenstvo zániku vlastnej viery, ktorá vo svojej zmäkčilosti nebude schopná odolať rozpínavosti islamu. Islamu, ako náboženstva so silným akcentom spravodlivosti, ktorému žiaľ naopak chýba práve láska.
Ako sa teda, na základe všetkých uvedených skutočností postaviť k praktickému riešeniu problému imigrácie. Ako sa k nemu postaviť z hľadiska hodnôt skutočného a pravého kresťanstva?
Ak dnes predstavitelia cirkví a politici hovoria o láske k blížnemu, ktorému je treba pomáhať v jeho nešťastí je to v poriadku. Je to správne, kresťanské, ľudské a humánne. Ale je to iba jedna strana mince! Ak totiž berieme do úvahy lásku, je nevyhnutne zobrať do úvahy i spravodlivosť. Dokonalú Spravodlivosť Božiu, prostredníctvom ktorej je každému jednotlivému človeku na tejto zemi určené jeho pozemským zrodením presne to miesto na zemi, ten národ a tie pomery, ktoré mu prináležia. Dokonalá Spravodlivosť Najvyššieho totiž každému z nás určí, kde sa narodí a teda kde má žiť a kde sa má hmotne, osobnostne i duchovne rozvíjať.
Toto treba jednoznačne rešpektovať, pretože takto to predsa určuje autorita Najvyššia! Lebo nech sú už pomery, do ktorých sme sa zrodili akokoľvek ťažké, práve v konfrontácii s nimi môže naša osobnosť správnym spôsobom rásť a po všetkých stránkach sa vyvíjať.
Ak to ale človek nerešpektuje a z najrozličnejších dôvodov odchádza niekam inam, protiví sa určeniu Vyššej Spravodlivosti a duchovne tým stráca, pretože v nových pomeroch nie je jeho osobnosť vonkajšími podmienkami tak ideálne stimulovaná, akoby to bolo pre jeho osobný a duchovný rast potrebné.
Veď nakoniec, čo je človeku osožné, ak by sa i mal pozemsky lepšie, ak tým uškodí svojej duši? Ak síce žije v blahobyte, ale duchovne pri tom stráca? Lebo hoci sa aj svojou emigráciu nateraz vyhne pomerom, ktoré mu určila Vyššia Spravodlivosť jeho zrodením na zemi, nabudúce sa bude musieť ocitnúť v pomeroch ešte oveľa ťažších. Alebo si človek vari myslí, že je schopný prekabátiť dokonalú Spravodlivosť Božiu?
Celkom prakticky to znamená, že na základe zohľadnenia princípu spravodlivosti je neprípustná akákoľvek imigrácia za účelom zlepšenia svojich životných pomerov. Takíto imigranti by mali byť okamžite posielaní domov.
Dočasná pomoc v duchu kresťanskej lásky, v duchu ľudskosti a humanizmu má byť poskytnutá iba imigrantom, ktorí utekajú v strachu o holý život. Má im byť poskytnutý dočasný azyl a to dovtedy, kým sa pomery v ich krajine neupravia natoľko, aby sa mohli vrátiť naspäť. Zo strany svetovej verejnosti má byť preto vyvíjané úsilie, aby sa životné pomery v takýchto krajinách čo najskôr upravili.
Takýmto spôsobom bude potom učinené zadosť i láske, ktorá pomáha iným v ich núdzi, ale i spravodlivosti, ktorá dbá o to, aby každý prežíval svoj život na mieste, kde sa narodil.
V dodržiavaní princípov pravého kresťanstva, ktoré berie na zreteľ ako Lásku, tak i Spravodlivosť spočíva teda správne riešenie problematiky imigrácie.
Ak však budeme problém riešiť inak, rozumovo, pseudohumanisticky, zmäkčilo a slabošsky, v príkrom rozpore s harmóniou, spočívajúcou v jednote princípov Lásky a Spravodlivosti, prinesie nám to iba problémy, spoločenské pnutia, konflikty, či dokonca kultúrnu i hmotnú deštrukciu celej Európy.
http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Ak ku tým najextrémnejším prejavom islamského sveta patria samovražedné atentáty, tak ku tým najextrémnejším prejavom nemohúcnosti a slabosti súčasnej Európy patrí samovražedná dobročinnosť.
V čom sa skrýva príčina tohto stavu? Kde hľadať korene pseudohumanizmu, ktorý z dlhodobého hľadiska ohrozuje identitu európskych národov?
K pochopeniu príčin sa musíme pozrieť do minulosti. Dnes je už Európa ateistická a materialistická. Dnes už podľahla konzumnému spôsobu života. Ale pomerne v nedávnej dobe tomu tak nebolo. Vtedy bola Európa kresťanská. Verila v Boha a duchovné snaženie ľudí bolo prirodzenou súčasťou ich spôsobu života.
Avšak práve v spomínanom duchovnom snažení došlo svojho času v zásadnej chybe. K veľkému omylu, ktorý v súčasnosti, aj napriek dnešnému ateizmu a materializmu, podprahovým spôsobom prerastá do už spomínaného, pseudohumanistického prístupu politikov a európskych inštitúcií k imigrantom. Ide o neblahé dedičstvo zmäkčilého kresťanstva, ktoré sa v súčasnej ateistickej dobe pretransformovalo do falošného princípu prehnanej tolerancie a samovražednej dobrosrdečnosti.
Skôr, ako začneme so samotným objasňovaním treba ale zvlášť zdôrazniť, že kresťanstvo ako také patrí k vrcholom duchovných snáh na našej planéte. Všetko, čo Európa dosiahla a čo tu dnes máme bolo vybudované práve na jeho základe a prostredníctvom hodnôt, s ním úzko spojených.
Kresťanstvo vo svojej zdravej a pravej podobe bude totiž vždy predstavovať učenie, ktoré ak je reálne aplikované do života, musí mať ten najblahodárnejší vplyv na celkový osobnostný rozvoj každého jednotlivca i celej spoločnosti.
Treba však podotknúť, že kresťanstvo musí nevyhnutne zostať zdravé a pravé. Ak sa totiž jeho učenie zakalí a dostanú sa do neho rôzne omyly a chyby, musí potom takto znehodnotené učenie priviesť ľudí i celú spoločnosť do nešťastia. A tomu žiaľ v súčasnosti dochádza práve v podobe seba deštruktívneho humanizmu.
Takže poďme k podstate celého problému. Dokonale ho ilustruje nápis nad vstupnou bránou istého chrámu, kde bolo napísané: Boh je Láska.
V tejto jedinej krátkej vete, ktorú nikoho ani len nenapadne považovať za mylnú sa skrýva celá tragédia kresťanského sveta, ako i tragédia súčasnej Európy. Táto veta totiž nie je pravdivá! Lebo Boh vždy bol, vždy je a navždy zostane Láskou a Spravodlivosťou! Neoddeliteľnou jednotou Lásky a Spravodlivosti!
Veď predsa už samotné zostavenie Biblie tomu jasne nasvedčuje. Biblia sa skladá zo Starého a Nového Zákona. Starý Zákon predstavuje Zákon Spravodlivosti. Spravodlivosti prísnej, až drsnej.
Nový Zákon je Zákon Lásky. Lásky tolerantnej a odpúšťajúcej. No a to pravé a správne môže vzísť jedine zo vzájomného spolupôsobenia oboch princípov. Jedine tak môže vzniknúť harmónia.
Dokonca i Ježiš, ako časť Božej Lásky zvlášť zdôraznil, že neprišiel Zákon zrušiť, ale naplniť. Alebo doplniť! Neprišiel teda spravodlivosť Starého Zákona negovať, ale zavŕšiť poznaním princípu lásky k blížnemu, aby ľudstvo v harmonickom spolupôsobení oboch princípov mohlo dospieť k harmónii.
Žiaľ, dnešné kresťanstvo spomínané Ježišove slová akoby nebralo na vedome. Len choďte do akéhokoľvek z kresťanských chrámov a pozorne počúvajte. Budete počuť hlavne a predovšetkým o láske. Princíp spravodlivosti bol odsunutý kamsi bokom, akoby ho Ježiš svojim učením skutočne zrušil. Akoby ho svojim učením potrel. Kresťania teda žiaľ skĺzli presne k tomu, pred čím ich Kristus vystríhal: uviazli v láske a odsunuli spravodlivosť.
Avšak ak spravodlivosť bez lásky musí byť nevyhnutne tvrdá a prísna, naopak láska bez spravodlivosti sa musí nevyhnutne stať slabošskou a zmäkčilou.
Správne pôsobenie týchto princípov nájdeme trebárs v ideálnom pôsobení muža a ženy. Muž by mal reprezentovať princíp spravodlivosti a spravodlivej prísnosti. Žena naopak princíp lásky a láskavej tolerantnosti. No a z takéhoto ideálneho vzájomného pôsobenia muža a ženy má vzísť pravý a zdravý harmonický vzťah, ktorý je najvhodnejšou pôdou pre správnu výchovu budúcej generácie.
Žiaľ, jednostranné zameranie sa kresťanstva iba na princíp lásky z neho učinilo náboženstvo zmäkčilosti a slabosti. No a práve tento nezdravý postoj sa v novodobej, ateisticko materialistickej súčasnosti transformuje do slabosti a zmäkčilosti európskej politiky voči imigrantom.
Vsádzaním iba na lásku a toleranciu a odmietaním spravodlivej prísnosti sa stáva Európa slabošskou a neživotaschopnou. A duchovní pastieri kresťanských cirkví už ani nie sú schopní vnímať smrteľné nebezpečenstvo zániku vlastnej viery, ktorá vo svojej zmäkčilosti nebude schopná odolať rozpínavosti islamu. Islamu, ako náboženstva so silným akcentom spravodlivosti, ktorému žiaľ naopak chýba práve láska.
Ako sa teda, na základe všetkých uvedených skutočností postaviť k praktickému riešeniu problému imigrácie. Ako sa k nemu postaviť z hľadiska hodnôt skutočného a pravého kresťanstva?
Ak dnes predstavitelia cirkví a politici hovoria o láske k blížnemu, ktorému je treba pomáhať v jeho nešťastí je to v poriadku. Je to správne, kresťanské, ľudské a humánne. Ale je to iba jedna strana mince! Ak totiž berieme do úvahy lásku, je nevyhnutne zobrať do úvahy i spravodlivosť. Dokonalú Spravodlivosť Božiu, prostredníctvom ktorej je každému jednotlivému človeku na tejto zemi určené jeho pozemským zrodením presne to miesto na zemi, ten národ a tie pomery, ktoré mu prináležia. Dokonalá Spravodlivosť Najvyššieho totiž každému z nás určí, kde sa narodí a teda kde má žiť a kde sa má hmotne, osobnostne i duchovne rozvíjať.
Toto treba jednoznačne rešpektovať, pretože takto to predsa určuje autorita Najvyššia! Lebo nech sú už pomery, do ktorých sme sa zrodili akokoľvek ťažké, práve v konfrontácii s nimi môže naša osobnosť správnym spôsobom rásť a po všetkých stránkach sa vyvíjať.
Ak to ale človek nerešpektuje a z najrozličnejších dôvodov odchádza niekam inam, protiví sa určeniu Vyššej Spravodlivosti a duchovne tým stráca, pretože v nových pomeroch nie je jeho osobnosť vonkajšími podmienkami tak ideálne stimulovaná, akoby to bolo pre jeho osobný a duchovný rast potrebné.
Veď nakoniec, čo je človeku osožné, ak by sa i mal pozemsky lepšie, ak tým uškodí svojej duši? Ak síce žije v blahobyte, ale duchovne pri tom stráca? Lebo hoci sa aj svojou emigráciu nateraz vyhne pomerom, ktoré mu určila Vyššia Spravodlivosť jeho zrodením na zemi, nabudúce sa bude musieť ocitnúť v pomeroch ešte oveľa ťažších. Alebo si človek vari myslí, že je schopný prekabátiť dokonalú Spravodlivosť Božiu?
Celkom prakticky to znamená, že na základe zohľadnenia princípu spravodlivosti je neprípustná akákoľvek imigrácia za účelom zlepšenia svojich životných pomerov. Takíto imigranti by mali byť okamžite posielaní domov.
Dočasná pomoc v duchu kresťanskej lásky, v duchu ľudskosti a humanizmu má byť poskytnutá iba imigrantom, ktorí utekajú v strachu o holý život. Má im byť poskytnutý dočasný azyl a to dovtedy, kým sa pomery v ich krajine neupravia natoľko, aby sa mohli vrátiť naspäť. Zo strany svetovej verejnosti má byť preto vyvíjané úsilie, aby sa životné pomery v takýchto krajinách čo najskôr upravili.
Takýmto spôsobom bude potom učinené zadosť i láske, ktorá pomáha iným v ich núdzi, ale i spravodlivosti, ktorá dbá o to, aby každý prežíval svoj život na mieste, kde sa narodil.
V dodržiavaní princípov pravého kresťanstva, ktoré berie na zreteľ ako Lásku, tak i Spravodlivosť spočíva teda správne riešenie problematiky imigrácie.
Ak však budeme problém riešiť inak, rozumovo, pseudohumanisticky, zmäkčilo a slabošsky, v príkrom rozpore s harmóniou, spočívajúcou v jednote princípov Lásky a Spravodlivosti, prinesie nám to iba problémy, spoločenské pnutia, konflikty, či dokonca kultúrnu i hmotnú deštrukciu celej Európy.
http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Re: Hlbšie pravdy o ľudskom bytí
Blud multikulturálnej spoločnosti!
V súčasnosti preferovaný multikulturalizmus stojí v rozpore so Zákonitosťami univerza. A je úplne jedno, ako racionálne a vzletne sa budú ľudia snažiť tento nesprávny jav ospravedlňovať, pretože žiaľ, východisková pozícia ich myslenia a celkového nazerania na realitu je nesprávna. Ich vnútorný život je totiž obmedzený iba čisto hmotným a materiálnym vnímaním. A podobná obmedzenosť nemôže splodiť nič iného, ako niečo, čo nie je správne.
Existuje však aj iný pohľad na život. Pohľad nie len zdola, od hmoty, ale tiež zhora, z ducha. Pohľad, predstavujúci určitú nadstavbu nad vnímaním väčšiny ľudí, neschopných ani len vo svojom myslení prekročiť hranice hmoty.
No a z tohto duchovného pohľadu sa multikulturalizmus javí úplne inak, pretože práve duchovné Zákonitosti určujú každému človeku miesto na zemi. A síce miesto jeho pozemského zrodenia, kde má žiť, pôsobiť, rozvíjať sa a duchovne rásť.
Je to dej, prebiehajúci na základe veľkého vesmírneho Zákona rovnorodosti, ktorého prostredníctvom je rovnaké priťahované k rovnakému. Vyjadrením účinkov tohto Zákona je i známe úslovie: vrana k vrane sadá, rovný rovného si hľadá.
Reálne to znamená, že jednotlivé národy našej planéty predstavujú určité stupienky veľkej školy života. Predstavujú určité stupne zrelosti, poskytujúce priestor pre rozvoj ľudských duší, z ktorých každá sa rodí do celkom konkrétneho národa práve na základe Zákona rovnorodosti.
Celkom jednoducho si to môžeme predstaviť ako základnú školu s ročníkmi od jedna do deväť. Každé dieťa, nachádzajúce sa vo svojom osobnostnom vývoji na úrovni prvého ročníka je automaticky zaradené do prvého ročníka, každé dieťa, osobnostne zrelé do druhého ročníka je zaradené do druhého ročníka a tak ďalej.
Na základnej škole nikoho ani len nenapadne vytvárať triedy, ktoré by boli zmesou žiakov všetkých ročníkov. Z toho by predsa nemohlo vzísť nič dobrého.
Avšak žiaľ, vo veľkom celosvetovom meradle jednáme práve takýmto spôsobom a prostredníctvom multikulturalizmu vytvárame čosi, čo je zmesou najrozličnejších národov a teda nesúrodou zmesou najrozmanitejších úrovní zrelosti. Tým vytvárame nerovnorodý chaos, ktorý nie je prínosom pre nikoho zo zúčastnených.
Ak teraz začnete hľadať nejaké dôvody, potvrdzujúce že multikulturalizmus má predsa len svoje výhody, budú to vždy, tak ako už bolo spomenuté na začiatku, iba dôvody, zohľadňujúce hmotné, materiálne a teda obmedzené hľadisko. Z duchovného hľadiska je to však chaos, ktorý neprináša nič dobrého. Chaos, ktorý sa prieči veľkému vesmírnemu Zákonu rovnorodosti, pretože multikulturalizmus je snahou o spájanie nerovnorodého. Je snahou o spájanie ľudí najrozličnejších a najrozmanitejších úrovní duchovnej zrelosti.
Správne je však jedine to, čo je prirodzené! A čo je prirodzené určujú duchovné Zákonitosti univerza. Vo vzťahu k jednotlivým národom našej planéty to znamená, že majú zostať vzájomne nepomiešané a národne konzistentné. Každý z nich sa má vyvíjať svojim vlastným spôsobom. Každý má stavať na svojej vlastnej jedinečnosti a výnimočnosti. Každý má zostať samým sebou. Nemá kopírovať iných a snažiť sa byť ako iní.
I osobnosť každého človeka je predsa iná. Každý by mal byť preto samým sebou a nemal by napodobňovať iných. Rovnako má i každý národ zostať samým sebou a nemá sa opičiť po druhých.
Prečo je to tak a nie inak si ukážme na dvoch príkladoch.
Ak niekto kupoval svojim deťom plastelínu vie, že čisto nová sa skladá z viacerých farieb. Červenej, žltej, modrej, zelenej a tak ďalej.
Ak sa ale dieťa s plastelínou dlhšiu dobu hrá, farebné kúsky sa vzájomne premiešavajú, až napokon po určitom čase vznikne akási jednoliata hnedá masa, ktorá nie je na prvý pohľad príliš vábivá a ktorá v sebe pohltila všetku predchádzajúcu sviežosť čisto nových, farebných kúskov plastelíny.
No a čosi veľmi podobného sa deje aj s príslušníkmi jednotlivých národov pri vytváraní multikulturálnych zmesí. Tvárlivosť plastelíny je podobná tvárlivosti ľudských duší, ktoré sa miesia s rozmanitými vplyvmi, čoraz viacej strácajú svoj pôvodný farebný odtieň a transformujú sa do jednoliatej multikulturálnej masy. Tým zaniká pôvodná, prirodzená pestrosť a vzniká konformná šeď. V multikulturálnom guláši je obsiahnuté všetko, pričom to všetko sa postupne a nebadane pretvára v nič. Sviežosť najrozličnejších odtieňov rôznorodosti totiž pomaličky pohlcuje multikulturálne jednoliata masa.
Alebo iný príklad. Mnohí chodia radi do prírody, kde môžu načerpať posilu a osvieženie. Predstavme si trebárs letnú lúku plnú kvetov. Nachádzajú sa na nej kvety najrozličnejších tvarov, veľkostí, vôni a farieb, čo značí, že podstatou krásy, ktorá nás v prírode tak osviežuje je pestrosť a mnohorakosť.
Ako je teda vidieť, evolučný vývoj nesmeroval ku konformite, ale k pestrosti. Prakticky to znamená, že tu dnes nemáme iba jediný druh kvetu, ktorý by bol akýmsi súhrnom všetkých doterajších kvetov, doposiaľ jestvujúcich na zemi. Naopak, evolučný vývoj smeroval rozmanitosti a mnohorakosti druhov, pričom tieto druhy zostávajú vždy čisté a vzájomne sa nemiešajú.
No a presne rovnako je to aj so všetkými národmi našej planéty. Každý z nich je celkom osobitým kvetom, ktorý prispieva do krásy a obohatenia celku práve svojou vlastnou, špecifickou vôňou, farbou, tvarom i veľkosťou. Národy zeme majú zostať rozdielne, pretože správny rozvoj ľudskej civilizácie má sledovať cestu prirodzenosti.
Ak sa ale ľudia začnú vzďaľovať od prirodzenosti, ak sa domnievajú byť múdrejšími než to, čo je prirodzené a teda normálne, ak začnú vytvárať a preferovať veci neprirodzené, ak začnú v rozpore s veľkým vesmírnym Zákonom rovnorodosti presadzovať chaos nerovnorodých multikulturálnych zmesí, skôr alebo neskôr budú musieť bolestivo spoznať, že to nie je cesta k rozkvetu a rozvoju, ale cesta ku konfliktom, problémom a možno až tragickým spoločenským stretom.
Súhrnne vyjadrené, každého človeka ako jednotlivca i všetky národy zeme môže vnútorne, kultúrne, ale i hmotne povzniesť iba to, čo korešponduje s duchovnými Zákonmi univerza. Všetko ostatné nám musí z dlhodobého hľadiska privodiť škodu, a to aj vtedy, ak by sa to z krátkodobého rozumového hľadiska aj javilo ako pozitívne.
http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
V súčasnosti preferovaný multikulturalizmus stojí v rozpore so Zákonitosťami univerza. A je úplne jedno, ako racionálne a vzletne sa budú ľudia snažiť tento nesprávny jav ospravedlňovať, pretože žiaľ, východisková pozícia ich myslenia a celkového nazerania na realitu je nesprávna. Ich vnútorný život je totiž obmedzený iba čisto hmotným a materiálnym vnímaním. A podobná obmedzenosť nemôže splodiť nič iného, ako niečo, čo nie je správne.
Existuje však aj iný pohľad na život. Pohľad nie len zdola, od hmoty, ale tiež zhora, z ducha. Pohľad, predstavujúci určitú nadstavbu nad vnímaním väčšiny ľudí, neschopných ani len vo svojom myslení prekročiť hranice hmoty.
No a z tohto duchovného pohľadu sa multikulturalizmus javí úplne inak, pretože práve duchovné Zákonitosti určujú každému človeku miesto na zemi. A síce miesto jeho pozemského zrodenia, kde má žiť, pôsobiť, rozvíjať sa a duchovne rásť.
Je to dej, prebiehajúci na základe veľkého vesmírneho Zákona rovnorodosti, ktorého prostredníctvom je rovnaké priťahované k rovnakému. Vyjadrením účinkov tohto Zákona je i známe úslovie: vrana k vrane sadá, rovný rovného si hľadá.
Reálne to znamená, že jednotlivé národy našej planéty predstavujú určité stupienky veľkej školy života. Predstavujú určité stupne zrelosti, poskytujúce priestor pre rozvoj ľudských duší, z ktorých každá sa rodí do celkom konkrétneho národa práve na základe Zákona rovnorodosti.
Celkom jednoducho si to môžeme predstaviť ako základnú školu s ročníkmi od jedna do deväť. Každé dieťa, nachádzajúce sa vo svojom osobnostnom vývoji na úrovni prvého ročníka je automaticky zaradené do prvého ročníka, každé dieťa, osobnostne zrelé do druhého ročníka je zaradené do druhého ročníka a tak ďalej.
Na základnej škole nikoho ani len nenapadne vytvárať triedy, ktoré by boli zmesou žiakov všetkých ročníkov. Z toho by predsa nemohlo vzísť nič dobrého.
Avšak žiaľ, vo veľkom celosvetovom meradle jednáme práve takýmto spôsobom a prostredníctvom multikulturalizmu vytvárame čosi, čo je zmesou najrozličnejších národov a teda nesúrodou zmesou najrozmanitejších úrovní zrelosti. Tým vytvárame nerovnorodý chaos, ktorý nie je prínosom pre nikoho zo zúčastnených.
Ak teraz začnete hľadať nejaké dôvody, potvrdzujúce že multikulturalizmus má predsa len svoje výhody, budú to vždy, tak ako už bolo spomenuté na začiatku, iba dôvody, zohľadňujúce hmotné, materiálne a teda obmedzené hľadisko. Z duchovného hľadiska je to však chaos, ktorý neprináša nič dobrého. Chaos, ktorý sa prieči veľkému vesmírnemu Zákonu rovnorodosti, pretože multikulturalizmus je snahou o spájanie nerovnorodého. Je snahou o spájanie ľudí najrozličnejších a najrozmanitejších úrovní duchovnej zrelosti.
Správne je však jedine to, čo je prirodzené! A čo je prirodzené určujú duchovné Zákonitosti univerza. Vo vzťahu k jednotlivým národom našej planéty to znamená, že majú zostať vzájomne nepomiešané a národne konzistentné. Každý z nich sa má vyvíjať svojim vlastným spôsobom. Každý má stavať na svojej vlastnej jedinečnosti a výnimočnosti. Každý má zostať samým sebou. Nemá kopírovať iných a snažiť sa byť ako iní.
I osobnosť každého človeka je predsa iná. Každý by mal byť preto samým sebou a nemal by napodobňovať iných. Rovnako má i každý národ zostať samým sebou a nemá sa opičiť po druhých.
Prečo je to tak a nie inak si ukážme na dvoch príkladoch.
Ak niekto kupoval svojim deťom plastelínu vie, že čisto nová sa skladá z viacerých farieb. Červenej, žltej, modrej, zelenej a tak ďalej.
Ak sa ale dieťa s plastelínou dlhšiu dobu hrá, farebné kúsky sa vzájomne premiešavajú, až napokon po určitom čase vznikne akási jednoliata hnedá masa, ktorá nie je na prvý pohľad príliš vábivá a ktorá v sebe pohltila všetku predchádzajúcu sviežosť čisto nových, farebných kúskov plastelíny.
No a čosi veľmi podobného sa deje aj s príslušníkmi jednotlivých národov pri vytváraní multikulturálnych zmesí. Tvárlivosť plastelíny je podobná tvárlivosti ľudských duší, ktoré sa miesia s rozmanitými vplyvmi, čoraz viacej strácajú svoj pôvodný farebný odtieň a transformujú sa do jednoliatej multikulturálnej masy. Tým zaniká pôvodná, prirodzená pestrosť a vzniká konformná šeď. V multikulturálnom guláši je obsiahnuté všetko, pričom to všetko sa postupne a nebadane pretvára v nič. Sviežosť najrozličnejších odtieňov rôznorodosti totiž pomaličky pohlcuje multikulturálne jednoliata masa.
Alebo iný príklad. Mnohí chodia radi do prírody, kde môžu načerpať posilu a osvieženie. Predstavme si trebárs letnú lúku plnú kvetov. Nachádzajú sa na nej kvety najrozličnejších tvarov, veľkostí, vôni a farieb, čo značí, že podstatou krásy, ktorá nás v prírode tak osviežuje je pestrosť a mnohorakosť.
Ako je teda vidieť, evolučný vývoj nesmeroval ku konformite, ale k pestrosti. Prakticky to znamená, že tu dnes nemáme iba jediný druh kvetu, ktorý by bol akýmsi súhrnom všetkých doterajších kvetov, doposiaľ jestvujúcich na zemi. Naopak, evolučný vývoj smeroval rozmanitosti a mnohorakosti druhov, pričom tieto druhy zostávajú vždy čisté a vzájomne sa nemiešajú.
No a presne rovnako je to aj so všetkými národmi našej planéty. Každý z nich je celkom osobitým kvetom, ktorý prispieva do krásy a obohatenia celku práve svojou vlastnou, špecifickou vôňou, farbou, tvarom i veľkosťou. Národy zeme majú zostať rozdielne, pretože správny rozvoj ľudskej civilizácie má sledovať cestu prirodzenosti.
Ak sa ale ľudia začnú vzďaľovať od prirodzenosti, ak sa domnievajú byť múdrejšími než to, čo je prirodzené a teda normálne, ak začnú vytvárať a preferovať veci neprirodzené, ak začnú v rozpore s veľkým vesmírnym Zákonom rovnorodosti presadzovať chaos nerovnorodých multikulturálnych zmesí, skôr alebo neskôr budú musieť bolestivo spoznať, že to nie je cesta k rozkvetu a rozvoju, ale cesta ku konfliktom, problémom a možno až tragickým spoločenským stretom.
Súhrnne vyjadrené, každého človeka ako jednotlivca i všetky národy zeme môže vnútorne, kultúrne, ale i hmotne povzniesť iba to, čo korešponduje s duchovnými Zákonmi univerza. Všetko ostatné nám musí z dlhodobého hľadiska privodiť škodu, a to aj vtedy, ak by sa to z krátkodobého rozumového hľadiska aj javilo ako pozitívne.
http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Re: Hlbšie pravdy o ľudskom bytí
Dobrý a zlý extrémizmus! Odhalenie falše a dvojitého metra EU
V živote bývame často postavení pred okolnosti, v ktorých sa zrazu a celkom nečakane ukáže naša pravá tvár. Napríklad trebárs naša faloš a pokrytectvo, ktoré sa nám inokedy darí celkom úspešne skrývať.
No a presne k takémuto náhlemu odhaleniu falše, pokrytectva a dvojakého metra došlo nedávno zo strany EU. Konkrétne zo strany rozličných, EU naklonených, oficiálnych i neoficiálnych zdrojov, ktoré vyjadrovali svoje rozhorčenie nad nedávnymi slovenskými parlamentnými voľbami.
V nich sa totiž do parlamentu dostala extrémistická strana a obsadila neočakávane veľký počet kresiel. Slovensko a slovenskí voliči boli kvôli tomu oficiálne i neoficiálne pranierovaní za svoj nacionalizmus, dávajúci do popredia pôvodné slovenské hodnoty, za vyjadrenie svojej priazne k extrémizmu, zameranému proti Rómom a imigrantom, a za svoje odsudzovanie európskej politiky multikulturalizmu.
V čom však celkom konkrétne spočíva oná faloš, pokrytectvo a dvojaká tvár EU, nečakane odhalená jej spriaznenými zdrojmi?
No predsa v tom, že na jednej strane bol vo vzťahu k Slovensku odsúdený fašizmus, extrémizmus a všetky jeho prejavy, pričom na druhej strane samotná EU spolupracuje s extrémistami a fašistami, a v tichosti toleruje ich vyčíňanie.
Ide tu o precedens, na základe ktorého EU stráca v očiach vnímavých ľudí svoj morálny kredit a s ním i právo určovať iným to, čo je správne a čo dobré. Takéto morálne právo nemôže totiž v nijakom prípade spočívať v rukách toho, kto jedná tak otvorene dvojtvárne, akoby už ľudia boli celkom hlupáci. Hlupáci, ktorým je možné nahovoriť čokoľvek a oni, ako slepé stádo budú aj tak naďalej veriť „morálnej“ autorite, ktorá sa im svojou očividnou amorálnosťou priam drzo vysmieva do tváre.
Lebo ničím iným, ako vysloveným výsmechom súdnosti verejnosti je, ak niekto na jednej strane odsudzuje slovenský extrémizmus, avšak na druhej strane má dobré vzťahy s Ukrajinskou vládou, ktorá spolupracuje so skupinami, otvorene sa hlásiacimi k fašizmu. A navyše, ak tieto neonacistické skupiny páchajú etnicky motivované vraždenie, ako napríklad upalovanie ľudí v Odese, či iné, podobné zverstvá.
Nie, jednoducho nemôže byť pre nikoho žiadnou morálnou autoritou ten, kto síce na jednej strane odsudzuje slovenský extrémizmus, ale na druhej strane v tichosti pripúšťa udržiavanie fašistických tradícií v pobaltských krajinách, kde sa každoročne uskutočňujú pochody sympatizantov Waffen SS, ktoré pobaltské štáty považujú za svojich osloboditeľov od ruskej okupácie v období druhej svetovej vojny.
Ako teda vidíme, nie je fašizmus, ako fašizmus! Z pokrytecky morálnym rozhorčením je totiž odsudzovaný len ten, ktorý sa práve nám nehodí a ktorý je zameraný proti našim takzvaným hodnotám. Avšak na druhej strane v tichosti tolerujeme prejavy neonacizmu na Ukrajine, kde polovojenské oddiely, otvorene sa hlásiace k odkazu fašistického zločinca Banderu vraždia a páchajú zverstvá. Taktiež EU nič závažnejšieho nenamieta ani voči udržiavaniu tradícií Waffen SS v pobaltských krajinách, pretože ich neofašistická nenávisť je zameraná tým smerom, ktorý je žiaduci. To jest, proti Rusku!
Toto je však z hľadiska najelementárnejšej morálky postoj výsostne nekompatibilný. Ide o postoj bez pevnej morálnej chrbtovej kosti. Postoj, ktorý vedome manipulatívnym spôsobom pracuje s pojmami ako ľudskosť, ľudské práva a morálka. Tieto vznešené pojmy však v skutočnosti slúžia iba na to, aby sa nimi zastreli a zakryli skutočné amorálne ciele, ktorými sú mocenské záujmy a neutíchajúca snaha ekonomicky profitovať z iných.
Celkom otvorene povedané, EU sa chová tak, že to, čo vyhovuje nám a našim zámerom je morálne a správne, a to aj v prípade, ak je to v skutočnosti nemorálne a nesprávne. A ak sú vraždy a zverstvá až príliš očividné, ako v prípade Ukrajiny, zahrá sa to do stratena.
A naopak, s morálne okázalou pózou je odsúdený taký druh extrémizmu, ktorý práve nám a našim zámerom nehrá do karát.
Takéto niečo nesmierne pokryteckého však môže fungovať iba preto, lebo verejnosť je príliš povrchná a plytká, a preto neschopná vidieť vo všeobecne uznávanej, takzvanej morálnej autorite jej bezprecedentnú morálnu zvrátenosť.
Ak sa totiž obyčajní ľudia vedome neusilujú stať morálnymi, dobrými, čestnými a spravodlivými, stávajú sa sami jedincami bez pevnej chrbtovej kosti. A to má v dnešnej amorálnej dobe za následok, že sú názorovo nevyhranení. Že sú ako trstina vo vetre. Stávajú bezmocnými obeťami klamstva, propagandy, pokrytectva a dvojtvárnosti, pretože im chýba vlastná, pevná morálna opora, vybudovaná na skutočných hodnotách dobra a cti, ktorú v sebe nikdy vedome nepestovali.
Človeče, staň sa morálnym a čestným, pretože inak sa staneš obeťou nemorálnych! Obeťou ich klamstva a podvodu! Obeťou ich krásnych rečí o demokracii, humanizme a ľudských právach, s ktorými sa vedome manipuluje! Lebo napokon môže dôjsť až k tomu, že pôjdeš bojovať za tieto krásne ideály, zatiaľ čo tvoju vieru v dobro a tvoje naivné nadšenie niekto iba obratne využije na to, aby pod maskou krásnych slov, manipulatívne stavaných do popredia, uskutočňoval svoje nečisté zámery, ktoré sa v skutočnosti diametrálne líšia od navonok proklamovaných ideálov. A ty budeš vo svojej nevedomosti zneužitý mocenskými a zištnými záujmami iných.
Človeče, nebuď slepý a uč sa rozpoznávať lož od skutočnosti! Uč sa demaskovať klamstvo a nedaj sa zavádzať nečestnosťou, skrývanou pod pláštikom veľkých ideálov. Lebo ak to nedokážeš, staneš sa prázdnou bábkou v rukách iných, ktorí s tebou budú vedome manipulovať, pričom za tvojím chrbtom sa budú z teba smiať. Je takéto niečo dôstojné človeka?
Vlastnú ľudskú dôstojnosť a s ňou i schopnosť rozpoznávať faloš a pokrytectvo však môžeš nadobudnúť jedine vtedy, ak sa ty sám začneš usilovať byť morálnym, čestným, dobrým a spravodlivým.
Ak sa ale takým nestaneš a ak ti takéto úsilie nebude stáť za to, potom prežiješ celý svoj život v klamstve a v akejsi zmanipulovanej virtuálnej realite, v ktorej budú ušľachtilé pojmy, ako sloboda, mravnosť a ľudské práva slúžiť na maskovanie zla a chamtivosti. A ty budeš vo svojej nevedomosti slúžiť zlu vo falošnom domnení, že slúžiš dobru.
Jedným z takýchto smutných príkladov je trebárs prípad slovenských intelektuálov a kazateľov, ktorí sa už tradične zvyknú pasovať do pozície akéhosi svedomia národa a ktorí po nedávnych slovenských parlamentných voľbách vyjadrili vo forme listu znepokojenie nad zdržanlivým postojom cirkví voči zneužívaniu kresťanskej viery a kresťanských pojmov extrémistickou stranou Mariána Kotlebu.
Avšak žiaľ, práve tieto isté takzvané osobnosti sa svojho času podpísali pod list na podporu súčasnej ukrajinskej vlády, ktorej počiatočné, ale i súčasné pôsobenie je spájané s takzvaným „Pravým sektorom“. Organizáciou, otvorene sa hlásiacou k odkazu banderovcov a k fašizmu, ktorej aktivity tomu plne zodpovedajú.
Takýto pokrytecký postoj slovenských intelektuálov nie je teda ničím iným, ako bezduchým kopírovaním zvráteného trendu dvojitého metra EU, na základe ktorého sa ostro odsudzuje extrémizmus, ktorý nám nejde po ruke, ale v tichosti toleruje fašizmus, ktorý je nenávistne obrátený proti odporcom mocenských záujmov EU.
No a na margo už spomínaného, dvojitého metra ešte jeden príklad. A síce Saudská Arábia, ktorá je priateľom a spojencom západu, pričom humanistický a za ľudské práva neustále bojujúci západ ticho mlčí o tom, že za homosexualitu tam hrozí trest smrti.
Avšak ten istý západ ponechal plný priechod svojej rozhorčenej ľudsko právnej rétorike vtedy, keď nedávno vyšiel v Rusku zákon, definujúci vzťah spoločnosti k homosexualite a homosexuálom iným spôsobom, než je to štandardnom v západne Európe.
Aj v tomto prípade ide o klasickú ukážku postoja bez morálnej kontinuity, pretože na jednej strane, u spojencov, sa ticho tolerujú veci absolútne neprijateľné, kým na druhej strane sa ľudsko právne tvrdo bojuje proti Rusku, hoci tam homosexuálom ani zďaleka trest smrti nehrozí.
A čo je zo všetkého najsmutnejšie, široké masy vo svojej povrchnosti, plytkosti a konzumnosti pokojne dovoľujú, aby im pokrytci a ľudia bez akejkoľvek chrbtovej kosti určovali, čo je morálne a čo nie.
V strede Európy sa opäť vymenili stráže.
A hľa, zlodej a vrah ľuďom
o morálke káže.
inšpirované veršom z piesne Karla Kryla
http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
V živote bývame často postavení pred okolnosti, v ktorých sa zrazu a celkom nečakane ukáže naša pravá tvár. Napríklad trebárs naša faloš a pokrytectvo, ktoré sa nám inokedy darí celkom úspešne skrývať.
No a presne k takémuto náhlemu odhaleniu falše, pokrytectva a dvojakého metra došlo nedávno zo strany EU. Konkrétne zo strany rozličných, EU naklonených, oficiálnych i neoficiálnych zdrojov, ktoré vyjadrovali svoje rozhorčenie nad nedávnymi slovenskými parlamentnými voľbami.
V nich sa totiž do parlamentu dostala extrémistická strana a obsadila neočakávane veľký počet kresiel. Slovensko a slovenskí voliči boli kvôli tomu oficiálne i neoficiálne pranierovaní za svoj nacionalizmus, dávajúci do popredia pôvodné slovenské hodnoty, za vyjadrenie svojej priazne k extrémizmu, zameranému proti Rómom a imigrantom, a za svoje odsudzovanie európskej politiky multikulturalizmu.
V čom však celkom konkrétne spočíva oná faloš, pokrytectvo a dvojaká tvár EU, nečakane odhalená jej spriaznenými zdrojmi?
No predsa v tom, že na jednej strane bol vo vzťahu k Slovensku odsúdený fašizmus, extrémizmus a všetky jeho prejavy, pričom na druhej strane samotná EU spolupracuje s extrémistami a fašistami, a v tichosti toleruje ich vyčíňanie.
Ide tu o precedens, na základe ktorého EU stráca v očiach vnímavých ľudí svoj morálny kredit a s ním i právo určovať iným to, čo je správne a čo dobré. Takéto morálne právo nemôže totiž v nijakom prípade spočívať v rukách toho, kto jedná tak otvorene dvojtvárne, akoby už ľudia boli celkom hlupáci. Hlupáci, ktorým je možné nahovoriť čokoľvek a oni, ako slepé stádo budú aj tak naďalej veriť „morálnej“ autorite, ktorá sa im svojou očividnou amorálnosťou priam drzo vysmieva do tváre.
Lebo ničím iným, ako vysloveným výsmechom súdnosti verejnosti je, ak niekto na jednej strane odsudzuje slovenský extrémizmus, avšak na druhej strane má dobré vzťahy s Ukrajinskou vládou, ktorá spolupracuje so skupinami, otvorene sa hlásiacimi k fašizmu. A navyše, ak tieto neonacistické skupiny páchajú etnicky motivované vraždenie, ako napríklad upalovanie ľudí v Odese, či iné, podobné zverstvá.
Nie, jednoducho nemôže byť pre nikoho žiadnou morálnou autoritou ten, kto síce na jednej strane odsudzuje slovenský extrémizmus, ale na druhej strane v tichosti pripúšťa udržiavanie fašistických tradícií v pobaltských krajinách, kde sa každoročne uskutočňujú pochody sympatizantov Waffen SS, ktoré pobaltské štáty považujú za svojich osloboditeľov od ruskej okupácie v období druhej svetovej vojny.
Ako teda vidíme, nie je fašizmus, ako fašizmus! Z pokrytecky morálnym rozhorčením je totiž odsudzovaný len ten, ktorý sa práve nám nehodí a ktorý je zameraný proti našim takzvaným hodnotám. Avšak na druhej strane v tichosti tolerujeme prejavy neonacizmu na Ukrajine, kde polovojenské oddiely, otvorene sa hlásiace k odkazu fašistického zločinca Banderu vraždia a páchajú zverstvá. Taktiež EU nič závažnejšieho nenamieta ani voči udržiavaniu tradícií Waffen SS v pobaltských krajinách, pretože ich neofašistická nenávisť je zameraná tým smerom, ktorý je žiaduci. To jest, proti Rusku!
Toto je však z hľadiska najelementárnejšej morálky postoj výsostne nekompatibilný. Ide o postoj bez pevnej morálnej chrbtovej kosti. Postoj, ktorý vedome manipulatívnym spôsobom pracuje s pojmami ako ľudskosť, ľudské práva a morálka. Tieto vznešené pojmy však v skutočnosti slúžia iba na to, aby sa nimi zastreli a zakryli skutočné amorálne ciele, ktorými sú mocenské záujmy a neutíchajúca snaha ekonomicky profitovať z iných.
Celkom otvorene povedané, EU sa chová tak, že to, čo vyhovuje nám a našim zámerom je morálne a správne, a to aj v prípade, ak je to v skutočnosti nemorálne a nesprávne. A ak sú vraždy a zverstvá až príliš očividné, ako v prípade Ukrajiny, zahrá sa to do stratena.
A naopak, s morálne okázalou pózou je odsúdený taký druh extrémizmu, ktorý práve nám a našim zámerom nehrá do karát.
Takéto niečo nesmierne pokryteckého však môže fungovať iba preto, lebo verejnosť je príliš povrchná a plytká, a preto neschopná vidieť vo všeobecne uznávanej, takzvanej morálnej autorite jej bezprecedentnú morálnu zvrátenosť.
Ak sa totiž obyčajní ľudia vedome neusilujú stať morálnymi, dobrými, čestnými a spravodlivými, stávajú sa sami jedincami bez pevnej chrbtovej kosti. A to má v dnešnej amorálnej dobe za následok, že sú názorovo nevyhranení. Že sú ako trstina vo vetre. Stávajú bezmocnými obeťami klamstva, propagandy, pokrytectva a dvojtvárnosti, pretože im chýba vlastná, pevná morálna opora, vybudovaná na skutočných hodnotách dobra a cti, ktorú v sebe nikdy vedome nepestovali.
Človeče, staň sa morálnym a čestným, pretože inak sa staneš obeťou nemorálnych! Obeťou ich klamstva a podvodu! Obeťou ich krásnych rečí o demokracii, humanizme a ľudských právach, s ktorými sa vedome manipuluje! Lebo napokon môže dôjsť až k tomu, že pôjdeš bojovať za tieto krásne ideály, zatiaľ čo tvoju vieru v dobro a tvoje naivné nadšenie niekto iba obratne využije na to, aby pod maskou krásnych slov, manipulatívne stavaných do popredia, uskutočňoval svoje nečisté zámery, ktoré sa v skutočnosti diametrálne líšia od navonok proklamovaných ideálov. A ty budeš vo svojej nevedomosti zneužitý mocenskými a zištnými záujmami iných.
Človeče, nebuď slepý a uč sa rozpoznávať lož od skutočnosti! Uč sa demaskovať klamstvo a nedaj sa zavádzať nečestnosťou, skrývanou pod pláštikom veľkých ideálov. Lebo ak to nedokážeš, staneš sa prázdnou bábkou v rukách iných, ktorí s tebou budú vedome manipulovať, pričom za tvojím chrbtom sa budú z teba smiať. Je takéto niečo dôstojné človeka?
Vlastnú ľudskú dôstojnosť a s ňou i schopnosť rozpoznávať faloš a pokrytectvo však môžeš nadobudnúť jedine vtedy, ak sa ty sám začneš usilovať byť morálnym, čestným, dobrým a spravodlivým.
Ak sa ale takým nestaneš a ak ti takéto úsilie nebude stáť za to, potom prežiješ celý svoj život v klamstve a v akejsi zmanipulovanej virtuálnej realite, v ktorej budú ušľachtilé pojmy, ako sloboda, mravnosť a ľudské práva slúžiť na maskovanie zla a chamtivosti. A ty budeš vo svojej nevedomosti slúžiť zlu vo falošnom domnení, že slúžiš dobru.
Jedným z takýchto smutných príkladov je trebárs prípad slovenských intelektuálov a kazateľov, ktorí sa už tradične zvyknú pasovať do pozície akéhosi svedomia národa a ktorí po nedávnych slovenských parlamentných voľbách vyjadrili vo forme listu znepokojenie nad zdržanlivým postojom cirkví voči zneužívaniu kresťanskej viery a kresťanských pojmov extrémistickou stranou Mariána Kotlebu.
Avšak žiaľ, práve tieto isté takzvané osobnosti sa svojho času podpísali pod list na podporu súčasnej ukrajinskej vlády, ktorej počiatočné, ale i súčasné pôsobenie je spájané s takzvaným „Pravým sektorom“. Organizáciou, otvorene sa hlásiacou k odkazu banderovcov a k fašizmu, ktorej aktivity tomu plne zodpovedajú.
Takýto pokrytecký postoj slovenských intelektuálov nie je teda ničím iným, ako bezduchým kopírovaním zvráteného trendu dvojitého metra EU, na základe ktorého sa ostro odsudzuje extrémizmus, ktorý nám nejde po ruke, ale v tichosti toleruje fašizmus, ktorý je nenávistne obrátený proti odporcom mocenských záujmov EU.
No a na margo už spomínaného, dvojitého metra ešte jeden príklad. A síce Saudská Arábia, ktorá je priateľom a spojencom západu, pričom humanistický a za ľudské práva neustále bojujúci západ ticho mlčí o tom, že za homosexualitu tam hrozí trest smrti.
Avšak ten istý západ ponechal plný priechod svojej rozhorčenej ľudsko právnej rétorike vtedy, keď nedávno vyšiel v Rusku zákon, definujúci vzťah spoločnosti k homosexualite a homosexuálom iným spôsobom, než je to štandardnom v západne Európe.
Aj v tomto prípade ide o klasickú ukážku postoja bez morálnej kontinuity, pretože na jednej strane, u spojencov, sa ticho tolerujú veci absolútne neprijateľné, kým na druhej strane sa ľudsko právne tvrdo bojuje proti Rusku, hoci tam homosexuálom ani zďaleka trest smrti nehrozí.
A čo je zo všetkého najsmutnejšie, široké masy vo svojej povrchnosti, plytkosti a konzumnosti pokojne dovoľujú, aby im pokrytci a ľudia bez akejkoľvek chrbtovej kosti určovali, čo je morálne a čo nie.
V strede Európy sa opäť vymenili stráže.
A hľa, zlodej a vrah ľuďom
o morálke káže.
inšpirované veršom z piesne Karla Kryla
http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Re: Hlbšie pravdy o ľudskom bytí
Životná potreba novodobého kresťanstva
Za súčasnej situácie, kedy Európu evidentne postupne ovláda islam a jeho vyznávači, ktorí spravidla nikdy neustupujú zo svojho presvedčenia, nemajú Európania v rukách vôbec nič, čím by sa boli schopní rovnocenne postaviť voči živelnej sile ich vierovyznania.
Európu zaplavuje islam a o jeho vyznávačoch je známe, že sa nielenže nikdy nevzdávajú svojho presvedčenia, ale naopak, vždy sa intenzívne viac, alebo menej nekompromisným spôsobom usilujú o jeho presadenie do každodenného života spoločnosti.
Čo však môže Európa postaviť proti tomu? Silu akého presvedčenia? Čím a ako dlho môže čeliť vitálnej živelnosti stúpencov islamu bez toho, aby ich sile nakoniec kultúrne nepodľahla? A ako je vôbec z dlhodobého hľadiska možné obstáť voči ľuďom, odhodlaným položiť za vlastnú vieru aj život?
Nepopierateľnej vnútornej sile hlbokého presvedčenia vyznávačov islamu je možné efektívne čeliť iba rovnakou silou! V kultúrnej a duchovnej konfrontácii, ktorá v súčasnosti nastáva a ktorá sa bude stupňovať totiž nakoniec víťazne obstojí iba ten, kto je vnútorne silnejším.
Kde však je ale dnes v Európe možné nájsť takúto takúto silu? Má ju vari súčasné pohanské náboženstvo materializmu, hmotárstva, konzumu a užívania si, ktoré je dnes všade vôkol nás uctievané bežnými Európanmi? Má ju vari úpadková komerčná kultúra, už dávno zbavená všetkých vyšších a ušľachtilejších hodnôt? Majú ju posledné zbytky kresťanstva, ktoré v obave, aby nepoburovalo imigrantov iného vierovyznania, alebo dokonca ľudí celkom bez vyznania dobrovoľne odstraňuje svoje symboly z verejných priestorov? Nevyznieva podobná precitlivelosť snáď až smiešne vo vzťahu k vyznávačom islamu, ktorí sa naopak vôbec netaja svojou snahu o duchovné ovládnutie Európy? Takéto slabošstvo už dokonca poburuje aj ateistov, ktorí začínajú na protest voči kultúrnej likvidácii Európy nosiť kresťanské symboly.
Symbol kresťanstva ako symbol odporu voči islamizácii Európy! Je v tom čosi symbolické! Ba viac ako symbolické!
Je v tom nevedomé tušenie jedinej možnej sily, prostredníctvom ktorej je možné čeliť rozpínavosti islamu na území Európy. Avšak žiaľ, túto silu nepredstavuje kresťanstvo v jeho súčasnej podobe. V jeho ústupčivosti, zmäkčilosti a v jeho strate spojenia s mentalitou ľudí súčasnej doby. A pre svoju neschopnosť reflektovať súčasnosť a životaschopne sa jej prispôsobiť sa stáva čoraz menej príťažlivým pre ľudí nižších vekových kategórií. Tým pádom stále stráca už aj tak slabé pozície.
Kresťanstvo, ktoré bolo po celé stáročia duchovnou a morálnou oporou Európy a z ktorého hodnotových základov vyrástol súčasný európsky blahobyt začalo strácať reálny kontakt s ľuďmi najmä počas priemyselnej revolúcie. Do popredia sa dostávalo predovšetkým racionálno, logika a účelovosť, ktoré ľudí vzďaľovali od detskej prostoty úzkeho spojenia s prírodou a od prirodzenej, jednoduchej duchovnosti.
Ľudia sa tým vzďaľovali od požiadavky byť ako deti, to znamená byť detsky, prosto a jednoducho otvorení veľkým a zásadným pravdám pravého kresťanstva a koniec koncov i celého svojho bytia.
Zatiaľ čo teda vývoj spoločnosti šiel novým smerom, kresťanstvo ho nedokázalo reflektovať a zostávalo stáť na jednom mieste. Tým však vznikla priepasť medzi ním a moderným človekom, čo je obrovská škoda, pretože kresťanstvo v sebe skrýva nesmierne duchovné hodnoty i pre ľudí modernej doby. Ba vôbec pre ľudí akejkoľvek doby! Jeho fatálnou chybou však je, že sa nie je schopné prispôsobiť súčasnosti. Prispôsobiť sa nie vo svojej najhlbšej podstate, ale vo svojej vonkajšej forme. Lebo jeho pravá a najvnútornejšia podstata je spojená s Pravdou a Pravda zostáva po všetky veky rovnaká a nemenná.
Môže sa meniť iba forma, pretože tak, ako kedysi Mojžiš prinášal vo svojej dobe večnú a nemennú Pravdu v určitej forme, zodpovedajúcej mentalite a vnímavosti ľudí jeho doby, tak priniesol neskôr tú istú Pravdu i Ježiš vo forme, vhodnej pre ľudí vtedajších časov. A je veľmi zaujímavé, že hoci išlo stále o tú istú Pravdu, rozdielnosť jej formy bola do takej miery iná, že Mojžišovi stúpenci tvrdili o Ježišovi, že sa rúha Bohu.
Toto všetko však v konečnom dôsledku znamená, že tie isté princípy a tie isté myšlienky, ktoré kedysi hlásal Kristus pred 2000 rokmi, zaodeté do formy, zrozumiteľnej ľuďom onej doby sa môžu, ba dokonca musia vzhľadom k zmene povahy ľudstva pretransformovať do nových foriem, zrozumiteľných a pochopiteľných človeku dneška.
Problém súčasného kresťanstva, spojený s rapídnym úbytkom jeho vyznavačov nie je teda problémom jeho najhlbšej podstaty, ktorá je vysoká, vznešená a nadčasová. Jeho neschopnosť spočíva v strate kontaktu s myslením ľudí modernej doby, pre ktorých sa stáva jeho zastaralá forma nezrozumiteľná a nepríťažlivá.
Človek dneška už totiž nie je dieťaťom tohto stvorenia, ktoré by s otvorenosťou a vďačnosťou prijímalo. Človek dneška je človekom racia a logiky, ktorý potrebuje veci logicky zdôvodňovať. Ale základné a nemenné pravdy kresťanstva je možné pretransformovať do novej formy logicky zdôvodniteľných duchovných zákonitostí, ktoré budú svojou novou, súčasníkom prijateľnou formou sprostredkovávať presne tie isté pravdy, ako pred 2000 rokmi. Detskú dôveru minulosti však musí nahradiť presvedčenie, plynúce z nekompromisnej logiky a vecnosti duchovných zákonitostí. No a práve takýto druh presvedčenia predstavuje silu, ktorá ako jediná môže čeliť živelnosti viery vyznavačov islamu.
V súčasnosti sa totiž stávame svedkami veľkého duchovného boja o to, kam bude v budúcnosti Európa smerovať. Či k islamu, alebo ku kresťanstvu!
Dnešný, prázdny, povrchný, plytký a konzumný spôsob života, ktorý je do určitej miery dôsledkom nezrozumiteľnosti kresťanstva totiž sile islamu odolať nemôže. Súčasný, priemerný, slabošský a na konzum zameraný európsky živočích je týmto pádom odsúdený k zániku.
Záchrana Európy spočíva iba v kresťanstve! Avšak v kresťanstve, schopnom sprostredkovať staré pravdy novou formou! Formou železnej logiky duchovných zákonitostí, ktorá privedie ľudí k presvedčeniu. K presvedčeniu, že je to práve takto a že to ani nemôže byť inak! K presvedčeniu, za ktoré sa je možné plne postaviť! K presvedčeniu, pri ktorom by sa musel človek prepadnúť hanbou, keby sa zaň nepostavil.
Kresťanstvo má v sebe naozaj obrovský potenciál! Vážne hľadajúci ľudia môžu už aj v dnešnej dobe nájsť myšlienkové prúdy, ktoré v tomto smere razia správnu cestu.
Žiaľ, oficiálne kresťanstvo nerozpoznáva zásadnú životnú výzvu modernej doby, bráni sa všetkému novému a tým sa stáva neživotaschopným. A svojou neživotaschopnosťou strháva k záhube celú kresťanskú vieru ako takú, s ňou i svojich stúpencov, a nakoniec i celú Európu.
Proti sile presvedčenia islamu je totiž možné postaviť iba silu presvedčenia kresťanstva! Avšak kresťanstva novodobého a opierajúceho sa o železnú logiku duchovných Zákonov. Kresťanstva schopného sprostredkovávať ľuďom súčasnosti staré pravdy novou formou.
Na záver si uveďme krátky a jednoduchý príklad toho, ako by sa asi dalo kresťanstvo pretransformovať do novodobej podoby. A ukážme si to na jeho najzásadnejšej myšlienke, vyjadrenej Ježišovou vetou: miluj svojho blížneho, ako seba samého.
Žijeme vo stvorení, ktoré je dielom Stvoriteľa. Stvoriteľ, ako Tvorca stojí teda mimo svojho diela, do ktorého však zakotvil svoju Vôľu. Tou Vôľou sú samočinné Zákony, prostredníctvom ktorých všetko vo stvorení funguje. No a medzi jeden z najdôležitejších patrí Zákon spätného účinku. Prejavuje sa aj vo fyzike prostredníctvom zákona akcie a reakcie: aká je akcia, taká bude aj reakcia. V duchovnej rovine pôsobí v zmysle slov: čo kto zaseje, to aj zožne.
Ježišovo odporúčanie, aby sme milovali svojho blížneho ako seba samého korešponduje práve s účinkami tohto Zákona. Čo kto totiž vo vzťahu k svojim blížnym zasieva, to napokon vo vzťahu k sebe samému zožne.
Inými slovami povedané, to, čo robí človek pre svojho blížneho, robí v skutočnosti sám pre seba. To znamená, že Kristove slová o láske k blížnemu ako k sebe samému nie sú len akousi krásnou myšlienkou. Naopak, ide o zákonitý dej, poukazujúci na to, že cesta šťastiu a mieru každého človeka vedie jedine cez lásku, ktorú preukazuje svojim blížnym.
Skutočné a pravé životné šťastie k nám teda môže prísť iba prostredníctvom prejavov našej lásky, ohľaduplnosti, úcty, spravodlivosti a porozumenia voči každému z našich blížnych. Tým totiž sejeme dobro a preto budeme musieť dobro nevyhnutne žať. Aká je totiž akcia, taká je v zákonoch tohto univerza aj reakcia.
Ak ale nemilujeme blížneho ako seba samého, budeme musieť našu vlastnú nelásku k iným neustále a opakovane prežívať v nepríjemných a často i bolestných udalostiach nášho vlastného života.
No a do takejto podoby neúprosnej a jednoduchej logiky duchovných zákonitostí je možné bezo zvyšku pretransformovať celé Ježišovo učenie.
http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Za súčasnej situácie, kedy Európu evidentne postupne ovláda islam a jeho vyznávači, ktorí spravidla nikdy neustupujú zo svojho presvedčenia, nemajú Európania v rukách vôbec nič, čím by sa boli schopní rovnocenne postaviť voči živelnej sile ich vierovyznania.
Európu zaplavuje islam a o jeho vyznávačoch je známe, že sa nielenže nikdy nevzdávajú svojho presvedčenia, ale naopak, vždy sa intenzívne viac, alebo menej nekompromisným spôsobom usilujú o jeho presadenie do každodenného života spoločnosti.
Čo však môže Európa postaviť proti tomu? Silu akého presvedčenia? Čím a ako dlho môže čeliť vitálnej živelnosti stúpencov islamu bez toho, aby ich sile nakoniec kultúrne nepodľahla? A ako je vôbec z dlhodobého hľadiska možné obstáť voči ľuďom, odhodlaným položiť za vlastnú vieru aj život?
Nepopierateľnej vnútornej sile hlbokého presvedčenia vyznávačov islamu je možné efektívne čeliť iba rovnakou silou! V kultúrnej a duchovnej konfrontácii, ktorá v súčasnosti nastáva a ktorá sa bude stupňovať totiž nakoniec víťazne obstojí iba ten, kto je vnútorne silnejším.
Kde však je ale dnes v Európe možné nájsť takúto takúto silu? Má ju vari súčasné pohanské náboženstvo materializmu, hmotárstva, konzumu a užívania si, ktoré je dnes všade vôkol nás uctievané bežnými Európanmi? Má ju vari úpadková komerčná kultúra, už dávno zbavená všetkých vyšších a ušľachtilejších hodnôt? Majú ju posledné zbytky kresťanstva, ktoré v obave, aby nepoburovalo imigrantov iného vierovyznania, alebo dokonca ľudí celkom bez vyznania dobrovoľne odstraňuje svoje symboly z verejných priestorov? Nevyznieva podobná precitlivelosť snáď až smiešne vo vzťahu k vyznávačom islamu, ktorí sa naopak vôbec netaja svojou snahu o duchovné ovládnutie Európy? Takéto slabošstvo už dokonca poburuje aj ateistov, ktorí začínajú na protest voči kultúrnej likvidácii Európy nosiť kresťanské symboly.
Symbol kresťanstva ako symbol odporu voči islamizácii Európy! Je v tom čosi symbolické! Ba viac ako symbolické!
Je v tom nevedomé tušenie jedinej možnej sily, prostredníctvom ktorej je možné čeliť rozpínavosti islamu na území Európy. Avšak žiaľ, túto silu nepredstavuje kresťanstvo v jeho súčasnej podobe. V jeho ústupčivosti, zmäkčilosti a v jeho strate spojenia s mentalitou ľudí súčasnej doby. A pre svoju neschopnosť reflektovať súčasnosť a životaschopne sa jej prispôsobiť sa stáva čoraz menej príťažlivým pre ľudí nižších vekových kategórií. Tým pádom stále stráca už aj tak slabé pozície.
Kresťanstvo, ktoré bolo po celé stáročia duchovnou a morálnou oporou Európy a z ktorého hodnotových základov vyrástol súčasný európsky blahobyt začalo strácať reálny kontakt s ľuďmi najmä počas priemyselnej revolúcie. Do popredia sa dostávalo predovšetkým racionálno, logika a účelovosť, ktoré ľudí vzďaľovali od detskej prostoty úzkeho spojenia s prírodou a od prirodzenej, jednoduchej duchovnosti.
Ľudia sa tým vzďaľovali od požiadavky byť ako deti, to znamená byť detsky, prosto a jednoducho otvorení veľkým a zásadným pravdám pravého kresťanstva a koniec koncov i celého svojho bytia.
Zatiaľ čo teda vývoj spoločnosti šiel novým smerom, kresťanstvo ho nedokázalo reflektovať a zostávalo stáť na jednom mieste. Tým však vznikla priepasť medzi ním a moderným človekom, čo je obrovská škoda, pretože kresťanstvo v sebe skrýva nesmierne duchovné hodnoty i pre ľudí modernej doby. Ba vôbec pre ľudí akejkoľvek doby! Jeho fatálnou chybou však je, že sa nie je schopné prispôsobiť súčasnosti. Prispôsobiť sa nie vo svojej najhlbšej podstate, ale vo svojej vonkajšej forme. Lebo jeho pravá a najvnútornejšia podstata je spojená s Pravdou a Pravda zostáva po všetky veky rovnaká a nemenná.
Môže sa meniť iba forma, pretože tak, ako kedysi Mojžiš prinášal vo svojej dobe večnú a nemennú Pravdu v určitej forme, zodpovedajúcej mentalite a vnímavosti ľudí jeho doby, tak priniesol neskôr tú istú Pravdu i Ježiš vo forme, vhodnej pre ľudí vtedajších časov. A je veľmi zaujímavé, že hoci išlo stále o tú istú Pravdu, rozdielnosť jej formy bola do takej miery iná, že Mojžišovi stúpenci tvrdili o Ježišovi, že sa rúha Bohu.
Toto všetko však v konečnom dôsledku znamená, že tie isté princípy a tie isté myšlienky, ktoré kedysi hlásal Kristus pred 2000 rokmi, zaodeté do formy, zrozumiteľnej ľuďom onej doby sa môžu, ba dokonca musia vzhľadom k zmene povahy ľudstva pretransformovať do nových foriem, zrozumiteľných a pochopiteľných človeku dneška.
Problém súčasného kresťanstva, spojený s rapídnym úbytkom jeho vyznavačov nie je teda problémom jeho najhlbšej podstaty, ktorá je vysoká, vznešená a nadčasová. Jeho neschopnosť spočíva v strate kontaktu s myslením ľudí modernej doby, pre ktorých sa stáva jeho zastaralá forma nezrozumiteľná a nepríťažlivá.
Človek dneška už totiž nie je dieťaťom tohto stvorenia, ktoré by s otvorenosťou a vďačnosťou prijímalo. Človek dneška je človekom racia a logiky, ktorý potrebuje veci logicky zdôvodňovať. Ale základné a nemenné pravdy kresťanstva je možné pretransformovať do novej formy logicky zdôvodniteľných duchovných zákonitostí, ktoré budú svojou novou, súčasníkom prijateľnou formou sprostredkovávať presne tie isté pravdy, ako pred 2000 rokmi. Detskú dôveru minulosti však musí nahradiť presvedčenie, plynúce z nekompromisnej logiky a vecnosti duchovných zákonitostí. No a práve takýto druh presvedčenia predstavuje silu, ktorá ako jediná môže čeliť živelnosti viery vyznavačov islamu.
V súčasnosti sa totiž stávame svedkami veľkého duchovného boja o to, kam bude v budúcnosti Európa smerovať. Či k islamu, alebo ku kresťanstvu!
Dnešný, prázdny, povrchný, plytký a konzumný spôsob života, ktorý je do určitej miery dôsledkom nezrozumiteľnosti kresťanstva totiž sile islamu odolať nemôže. Súčasný, priemerný, slabošský a na konzum zameraný európsky živočích je týmto pádom odsúdený k zániku.
Záchrana Európy spočíva iba v kresťanstve! Avšak v kresťanstve, schopnom sprostredkovať staré pravdy novou formou! Formou železnej logiky duchovných zákonitostí, ktorá privedie ľudí k presvedčeniu. K presvedčeniu, že je to práve takto a že to ani nemôže byť inak! K presvedčeniu, za ktoré sa je možné plne postaviť! K presvedčeniu, pri ktorom by sa musel človek prepadnúť hanbou, keby sa zaň nepostavil.
Kresťanstvo má v sebe naozaj obrovský potenciál! Vážne hľadajúci ľudia môžu už aj v dnešnej dobe nájsť myšlienkové prúdy, ktoré v tomto smere razia správnu cestu.
Žiaľ, oficiálne kresťanstvo nerozpoznáva zásadnú životnú výzvu modernej doby, bráni sa všetkému novému a tým sa stáva neživotaschopným. A svojou neživotaschopnosťou strháva k záhube celú kresťanskú vieru ako takú, s ňou i svojich stúpencov, a nakoniec i celú Európu.
Proti sile presvedčenia islamu je totiž možné postaviť iba silu presvedčenia kresťanstva! Avšak kresťanstva novodobého a opierajúceho sa o železnú logiku duchovných Zákonov. Kresťanstva schopného sprostredkovávať ľuďom súčasnosti staré pravdy novou formou.
Na záver si uveďme krátky a jednoduchý príklad toho, ako by sa asi dalo kresťanstvo pretransformovať do novodobej podoby. A ukážme si to na jeho najzásadnejšej myšlienke, vyjadrenej Ježišovou vetou: miluj svojho blížneho, ako seba samého.
Žijeme vo stvorení, ktoré je dielom Stvoriteľa. Stvoriteľ, ako Tvorca stojí teda mimo svojho diela, do ktorého však zakotvil svoju Vôľu. Tou Vôľou sú samočinné Zákony, prostredníctvom ktorých všetko vo stvorení funguje. No a medzi jeden z najdôležitejších patrí Zákon spätného účinku. Prejavuje sa aj vo fyzike prostredníctvom zákona akcie a reakcie: aká je akcia, taká bude aj reakcia. V duchovnej rovine pôsobí v zmysle slov: čo kto zaseje, to aj zožne.
Ježišovo odporúčanie, aby sme milovali svojho blížneho ako seba samého korešponduje práve s účinkami tohto Zákona. Čo kto totiž vo vzťahu k svojim blížnym zasieva, to napokon vo vzťahu k sebe samému zožne.
Inými slovami povedané, to, čo robí človek pre svojho blížneho, robí v skutočnosti sám pre seba. To znamená, že Kristove slová o láske k blížnemu ako k sebe samému nie sú len akousi krásnou myšlienkou. Naopak, ide o zákonitý dej, poukazujúci na to, že cesta šťastiu a mieru každého človeka vedie jedine cez lásku, ktorú preukazuje svojim blížnym.
Skutočné a pravé životné šťastie k nám teda môže prísť iba prostredníctvom prejavov našej lásky, ohľaduplnosti, úcty, spravodlivosti a porozumenia voči každému z našich blížnych. Tým totiž sejeme dobro a preto budeme musieť dobro nevyhnutne žať. Aká je totiž akcia, taká je v zákonoch tohto univerza aj reakcia.
Ak ale nemilujeme blížneho ako seba samého, budeme musieť našu vlastnú nelásku k iným neustále a opakovane prežívať v nepríjemných a často i bolestných udalostiach nášho vlastného života.
No a do takejto podoby neúprosnej a jednoduchej logiky duchovných zákonitostí je možné bezo zvyšku pretransformovať celé Ježišovo učenie.
http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
- psychonaut
- Člen fóra
- Príspevky: 136
- Dátum registrácie: Št Jún 25, 2015 11:52
- Kontaktovať používateľa:
Re: Hlbšie pravdy o ľudskom bytí
Pán Milan Šupa, ste pomýlený človek, nakoľko ste sa stali obeťou náboženstva. Kresťanstvo je rovnaké zlo ako islam, ibaže islam je 500 rokov pozadu. Treba Vám pomôcť, vyliečť vás s propagandy náboženstva
Viac tu
Kresťanstvo je nechutný, zvrátený, démonický kult krvi blog.php?u=1604&b=51
https://vimeo.com/146751213
https://vimeo.com/146751017
Viac tu
Kresťanstvo je nechutný, zvrátený, démonický kult krvi blog.php?u=1604&b=51
https://vimeo.com/146751213
https://vimeo.com/146751017
Blogy meditačných technikách a šamanizme si môžete pozrieť tu old/blog.php?u=1604
Re: Hlbšie pravdy o ľudskom bytí
Spoločnosť je chorá. Ako ju vyliečiť?
Ak sa detailnejšie pozrieme na najrozličnejšie odvetvia spoločenského, ekonomického a kultúrneho života, nájdeme veľké množstvo vecí, ktoré nie sú dobré. Vecí, ktoré spôsobujú problémy, pnutia a konflikty. A to platí nie len v rámci našej spoločnosti, ale aj medzi národmi, či náboženstvami. Na základe toho potom často dochádza k prejavom nespokojnosti, násilia a teroru. Dochádza k lokálnym ozbrojeným stretom, ba v súčasnosti narastá i hrozba opätovného, veľkého celosvetového vojnového konfliktu. A to už nie je žiadna maličkosť!
Druhotným prejavom tohto, nie príliš uspokojivého stavu je napríklad stále rastúce znečisťovanie životného prostredia, problémy s množstvom emisií, s globálnym otepľovaním, s rozširujúcou sa ozónovú dierou a s mnohými inými podobnými vecami, ktoré nám slepým už až príliš očividne naznačujú dlhodobú neudržateľnosť života na našej planéte, za súčasného stavu usporiadania ľudských záležitostí.
Kto nežije v nejakom umelo vytvorenom skleníku mimo reality a komu nie je všetko okolo neho absolútne ľahostajné, ten si musí nevyhnutne položiť zásadnú otázku: Čo s tým? Ako by sa dala situácia zlepšiť? Ako by sa dala zlepšiť kvalita života, ktorý žijeme? V čom sa skrýva skutočná príčina toho, že mnohé veci nefungujú a nie sú dobré? A ako by sa dala táto príčina odstrániť? Ako by bolo možné vybudovať naozaj harmonickú spoločnosť, v ktorej by boli všetci ľudia spokojní? A je také niečo vôbec možné?
Aj keď mnohí pravdepodobne zaujmú k eventuálnej možnosti úspešného vyriešenia všetkých týchto otázok postoj značne pesimistický, mali by sme predsa len vedieť, že čosi takého, ako vybudovanie harmonicky fungujúcej spoločnosti je možné. Predovšetkým je však potrebné pochopiť skutočnú príčinu dnešného problematického stavu v najrozličnejších odvetviach spoločenského života, pretože bez pochopenia a odstránenia tejto skrytej vnútornej príčiny jednoducho nenájdeme cestu von z našich problémov.
V prvom rade si musíme uvedomiť, že absolútne všetko, čo vôkol nás prostredníctvom ľudí vzniká má svoj počiatok v našej mysli a v našom vnútri. Každý výrobok, každý čin, ba dokonca každý náš pohyb, či každé naše slovo. No a kvalita všetkého, čo takýmto spôsobom smerom zvnútra von vzniká je priamo závislá na kvalite vnútorného nastavenia ľudí. Na kvalite hodnôt, ktoré uznávajú a preferujú.
Inými slovami povedané, vysoká morálna a mravná kvalita vnútorného naladenia ľudí musí mať nevyhnutne za následok vysoko kvalitné vonkajšie pomery, v ktorých títo ľudia žijú a naopak, nízka kvalita ich vnútorného naladenia má za následok nie príliš kvalitné spoločenské pomery, ktoré ich tiesnia.
No a z hľadiska tejto skrytej, neviditeľnej, ale zásadnej a všetko určujúcej kvality vnútorného nastavenia ľudskej populácie môžeme rozlíšiť dva základné prúdy. Dve cesty, z ktorých jedna je cestou ducha a druhá cestou materializmu.
No a my sa teraz skúsme detailnejšie pozrieť na každú z nich. Najskôr na cestu materializmu, ktorá je omnoho širšie prešliapaná a potom na cestu ducha.
Cesta materializmu je cestou priority hmotného dobra. Je to cesta priority peňazí, konzumu, osobného egoizmu, karierizmu a snahy o užívanie si. Ľudia ňou idúci uvažujú predovšetkým v intenciách pojmov „ja“ a „mne“. Tieto dva prívlastky sú dokonalým vyjadrením materialistického náboženstva sebectva a egoizmu, ktoré vyznáva väčšina našich súčasníkov.
No a takýto spôsob vnútorného nastavenia ľudskej populácie sa nevyhnutne primeraným spôsobom transformuje a zhmotňuje do vonkajších pomerov. Vonkajšie pomery totiž nie sú nikdy ničím iným, ako dokonalým odzrkadlením stavu najhlbšieho, vnútorného, hodnotového naladenia ľudí. Ide o spojité nádoby a zároveň tiež o zákonitosť, v ktorej spočíva akási veľká spravodlivosť, na základe ktorej sme nútení žiť presne v takých pomeroch, aké si zaslúžime, pretože my sami sme si ich vytvorili prostredníctvom vlastného, prioritného hodnotového naladenia.
No a práve pod tlakom vonkajších pomerov máme potom spoznať a pochopiť nesprávnosť hodnôt, ktorým veríme a ktoré vnútorne preferujeme.
Žiaľ, ľudstvo si stále neuvedomuje tieto skryté, ale zásadné skutočnosti, a preto sa často stáva, že keď sú už spoločenské pomery naozaj neznesiteľné, vzniká tendencia odstrániť ich. Snaha zvrhnúť ich a vymaniť sa z nich. A to hoci aj násilím! Tak dochádza k revolúciám a iným prevratom. A to buď nenásilnou, alebo násilnou formou.
A hľa, čo sa nestane! Keď ľudia odstránia jedno spoločenské zriadenie, ktoré už bolo pre nich neznesiteľné a nastolia iné, o ktorom dúfajú, že sa im v ňom bude žiť lepšie, čoskoro zistia, že sa dostali z dažďa pod odkvap. Že jednu formu útlaku iba vystriedala forma iná.
Tak ako napríklad u nás, keď sme odstránili socializmus a nastolili kapitalizmus, či takzvanú liberálnu demokraciu. Avšak po čase tí vnímavejší začínajú zisťovať, že diktatúru ideológie socializmu so všetkými jej negatívnymi sprievodnými znakmi iba vystriedala diktatúra kapitálu a chamtivosti so všetkými jej negatívnymi dôsledkami.
Nemôže to byť inak, pretože to najpodstatnejšie, čiže ľudský materiál, sa vôbec nezmenilo. A preto dnes trpíme iba novou formou útlaku. Kto to ešte v súčasnosti nechápe a nie je si to ochotný pripustiť, čoskoro sám na vlastnej koži zažije, ako sa budú negatívne príznaky súčasného systému čoraz viacej stupňovať. A účelom tohto stupňovania bude to, aby vonkajšie pomery svojou neznesiteľnosťou dotlačili ľudí k pochopeniu zvrátenosti a pomýlenosti hodnôt, ktoré v súčasnosti vnútorne preferujú. V pomeroch, ktoré ľudia znášajú a ešte len budú musieť znášať majú ako v zrkadle spoznať samých seba a zvrátený charakter hodnôt, ktorým verili a ktoré, zhmotnené do vonkajšej podoby, im urobili zo života peklo.
Ľudia budú musieť jednoducho pochopiť, že k skutočnému obrodeniu spoločnosti nemôže dôjsť ani revolúciou, ani zmenou spoločenského systému, ba ani zmenou vlády. Ľudia budú musieť pochopiť, že k skutočnému obrodeniu spoločnosti nemôže dôjsť bez ich vlastného, vnútorného hodnotového obrodenia. Budú jednoducho musieť pochopiť hlbokú zvrátenosť princípu materializmu, osobného egoizmu, karierizmu, konzumu, priority peňazí a snahy o užívanie si. Budú musieť pochopiť, že jestvuje iba jedna jediná cesta k trvalému rozkvetu celého ľudstva a všetkých národov, a to cesta ducha! Cesta, spočívajúca v preferovaní a budovaní ušľachtilosti, spravodlivosti, cti a ľudskosti.
Cesta ducha, vyznačujúca sa všeobsiahlosťou, ktorej stúpenci uvažujú a jednajú v zmysle pojmov „my“ a „nám“. Cesta, v ktorej ide vždy v prvom rade o záujmy celku, na rozdiel od materialistického egoizmu, v ktorom ide v prvom rade o záujmy vlastného ja
A toto nové, vnútorné hodnotové naladenie ľudí sa potom postupne začne prejavovať tak, ako to doterajšie, na charaktere pomerov v spoločnosti. Lebo my ľudia máme jednoducho schopnosť formovať charakter vonkajšieho sveta podľa svojho vlastného, aktuálneho hodnotového zamerania a uspôsobovať vonkajší svet k svojmu vlastnému, vnútornému obrazu.
Skúsme si predstaviť kmeň, z ktorého prúdi miazga do všetkých, i tých najmenších konárikov. Akého charakteru a kvality bude miazga, skoncentrovaná v kmeni stromu, presne taký druh kvality sa dostane do všetkých konárikov, ba až do všetkých najmenších žiliek listov.
Kmeň stromu predstavuje charakter ľudského myslenia a základného vnútorného naladenia. Konármi a konárikmi sú všetky oblasti spoločenského života, do ktorých sa táto základná kvalita vlieva. Ak je kmeňom, to jest základom ľudského myslenia jed materializmu, otrávi tento jed úplne všetky odvetvia spoločnosti presne tak, ako je tomu dnes.
Ak sa však kmeňom, to jest základom ľudského myslenia a vnútorného naladenia stanú vysoké a ušľachtilé hodnoty ducha, rozlejú sa ako požehnanie do všetkých oblastí života spoločnosti.
A práve v tomto spočíva zmena k lepšiemu! V tomto sa skrýva cesta k zlepšeniu pomerov v každom národe a v každej spoločnosti. Lebo každá iná cesta, ktorá neberie na zreteľ zákonitosť projekcie hodnotového naladenia ľudského vnútra do vonkajšej reality je cestou kontraproduktívnou.
Ak sa totiž budeme snažiť zlepšiť vonkajšie pomery iba reformami, zákonmi, revolúciami, či iným, čisto vonkajším spôsobom, nemôže sa nám to nikdy podariť, pretože naše vnútro a naše myslenie zostane stále rovnaké. Lebo nakoniec každý zákon a každé nariadenie sa dá šikovne obísť a pod zdaním práva je dokonca možné pokojne uskutočňovať vlastné, sebecko egoistické zámery.
Ak sa však ľudia vnútorne preorientujú na ušľachtilú cestu ducha, mnohé so zákonov sa stanú nepotrebnými, pretože každý bude mať priamo v sebe pevnú oporu vo vnútornej mravnosti a vo svojom svedomí.
Toto je jediná cesta, ktorá nás môže vytrhnúť z preveľkej biedy, ktorá sa k nám blíži, pretože sme vnútorne vsadili na princípy egoistického materializmu a bezduchého hmotárstva. A tento náš vnútorný postoj, zhmotnený do vonkajšej reality postupne otravuje, až nakoniec celkom otrávi všetko okolo nás.
Jediná možná záchrana sa skrýva v zmene našej vnútornej hodnotovej orientácie. Lebo veci hmotné sa nikdy nemali stať cieľom a zmyslom ľudského života. Sú to totiž len prostriedky, ktoré nám majú byť nápomocné k naplneniu a realizácii skutočného cieľa a skutočného zmyslu života, ktorým je nadobudnutie veľkosti a vznešenosti ducha. Cesta k tomuto cieľu vedie cez vedomú bdelosť nad čistotou a ušľachtilosťou vlastnej mysle a cez úsilie o naplňovanie vysokých a vznešených hodnôt v každodennom živote.
http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Ak sa detailnejšie pozrieme na najrozličnejšie odvetvia spoločenského, ekonomického a kultúrneho života, nájdeme veľké množstvo vecí, ktoré nie sú dobré. Vecí, ktoré spôsobujú problémy, pnutia a konflikty. A to platí nie len v rámci našej spoločnosti, ale aj medzi národmi, či náboženstvami. Na základe toho potom často dochádza k prejavom nespokojnosti, násilia a teroru. Dochádza k lokálnym ozbrojeným stretom, ba v súčasnosti narastá i hrozba opätovného, veľkého celosvetového vojnového konfliktu. A to už nie je žiadna maličkosť!
Druhotným prejavom tohto, nie príliš uspokojivého stavu je napríklad stále rastúce znečisťovanie životného prostredia, problémy s množstvom emisií, s globálnym otepľovaním, s rozširujúcou sa ozónovú dierou a s mnohými inými podobnými vecami, ktoré nám slepým už až príliš očividne naznačujú dlhodobú neudržateľnosť života na našej planéte, za súčasného stavu usporiadania ľudských záležitostí.
Kto nežije v nejakom umelo vytvorenom skleníku mimo reality a komu nie je všetko okolo neho absolútne ľahostajné, ten si musí nevyhnutne položiť zásadnú otázku: Čo s tým? Ako by sa dala situácia zlepšiť? Ako by sa dala zlepšiť kvalita života, ktorý žijeme? V čom sa skrýva skutočná príčina toho, že mnohé veci nefungujú a nie sú dobré? A ako by sa dala táto príčina odstrániť? Ako by bolo možné vybudovať naozaj harmonickú spoločnosť, v ktorej by boli všetci ľudia spokojní? A je také niečo vôbec možné?
Aj keď mnohí pravdepodobne zaujmú k eventuálnej možnosti úspešného vyriešenia všetkých týchto otázok postoj značne pesimistický, mali by sme predsa len vedieť, že čosi takého, ako vybudovanie harmonicky fungujúcej spoločnosti je možné. Predovšetkým je však potrebné pochopiť skutočnú príčinu dnešného problematického stavu v najrozličnejších odvetviach spoločenského života, pretože bez pochopenia a odstránenia tejto skrytej vnútornej príčiny jednoducho nenájdeme cestu von z našich problémov.
V prvom rade si musíme uvedomiť, že absolútne všetko, čo vôkol nás prostredníctvom ľudí vzniká má svoj počiatok v našej mysli a v našom vnútri. Každý výrobok, každý čin, ba dokonca každý náš pohyb, či každé naše slovo. No a kvalita všetkého, čo takýmto spôsobom smerom zvnútra von vzniká je priamo závislá na kvalite vnútorného nastavenia ľudí. Na kvalite hodnôt, ktoré uznávajú a preferujú.
Inými slovami povedané, vysoká morálna a mravná kvalita vnútorného naladenia ľudí musí mať nevyhnutne za následok vysoko kvalitné vonkajšie pomery, v ktorých títo ľudia žijú a naopak, nízka kvalita ich vnútorného naladenia má za následok nie príliš kvalitné spoločenské pomery, ktoré ich tiesnia.
No a z hľadiska tejto skrytej, neviditeľnej, ale zásadnej a všetko určujúcej kvality vnútorného nastavenia ľudskej populácie môžeme rozlíšiť dva základné prúdy. Dve cesty, z ktorých jedna je cestou ducha a druhá cestou materializmu.
No a my sa teraz skúsme detailnejšie pozrieť na každú z nich. Najskôr na cestu materializmu, ktorá je omnoho širšie prešliapaná a potom na cestu ducha.
Cesta materializmu je cestou priority hmotného dobra. Je to cesta priority peňazí, konzumu, osobného egoizmu, karierizmu a snahy o užívanie si. Ľudia ňou idúci uvažujú predovšetkým v intenciách pojmov „ja“ a „mne“. Tieto dva prívlastky sú dokonalým vyjadrením materialistického náboženstva sebectva a egoizmu, ktoré vyznáva väčšina našich súčasníkov.
No a takýto spôsob vnútorného nastavenia ľudskej populácie sa nevyhnutne primeraným spôsobom transformuje a zhmotňuje do vonkajších pomerov. Vonkajšie pomery totiž nie sú nikdy ničím iným, ako dokonalým odzrkadlením stavu najhlbšieho, vnútorného, hodnotového naladenia ľudí. Ide o spojité nádoby a zároveň tiež o zákonitosť, v ktorej spočíva akási veľká spravodlivosť, na základe ktorej sme nútení žiť presne v takých pomeroch, aké si zaslúžime, pretože my sami sme si ich vytvorili prostredníctvom vlastného, prioritného hodnotového naladenia.
No a práve pod tlakom vonkajších pomerov máme potom spoznať a pochopiť nesprávnosť hodnôt, ktorým veríme a ktoré vnútorne preferujeme.
Žiaľ, ľudstvo si stále neuvedomuje tieto skryté, ale zásadné skutočnosti, a preto sa často stáva, že keď sú už spoločenské pomery naozaj neznesiteľné, vzniká tendencia odstrániť ich. Snaha zvrhnúť ich a vymaniť sa z nich. A to hoci aj násilím! Tak dochádza k revolúciám a iným prevratom. A to buď nenásilnou, alebo násilnou formou.
A hľa, čo sa nestane! Keď ľudia odstránia jedno spoločenské zriadenie, ktoré už bolo pre nich neznesiteľné a nastolia iné, o ktorom dúfajú, že sa im v ňom bude žiť lepšie, čoskoro zistia, že sa dostali z dažďa pod odkvap. Že jednu formu útlaku iba vystriedala forma iná.
Tak ako napríklad u nás, keď sme odstránili socializmus a nastolili kapitalizmus, či takzvanú liberálnu demokraciu. Avšak po čase tí vnímavejší začínajú zisťovať, že diktatúru ideológie socializmu so všetkými jej negatívnymi sprievodnými znakmi iba vystriedala diktatúra kapitálu a chamtivosti so všetkými jej negatívnymi dôsledkami.
Nemôže to byť inak, pretože to najpodstatnejšie, čiže ľudský materiál, sa vôbec nezmenilo. A preto dnes trpíme iba novou formou útlaku. Kto to ešte v súčasnosti nechápe a nie je si to ochotný pripustiť, čoskoro sám na vlastnej koži zažije, ako sa budú negatívne príznaky súčasného systému čoraz viacej stupňovať. A účelom tohto stupňovania bude to, aby vonkajšie pomery svojou neznesiteľnosťou dotlačili ľudí k pochopeniu zvrátenosti a pomýlenosti hodnôt, ktoré v súčasnosti vnútorne preferujú. V pomeroch, ktoré ľudia znášajú a ešte len budú musieť znášať majú ako v zrkadle spoznať samých seba a zvrátený charakter hodnôt, ktorým verili a ktoré, zhmotnené do vonkajšej podoby, im urobili zo života peklo.
Ľudia budú musieť jednoducho pochopiť, že k skutočnému obrodeniu spoločnosti nemôže dôjsť ani revolúciou, ani zmenou spoločenského systému, ba ani zmenou vlády. Ľudia budú musieť pochopiť, že k skutočnému obrodeniu spoločnosti nemôže dôjsť bez ich vlastného, vnútorného hodnotového obrodenia. Budú jednoducho musieť pochopiť hlbokú zvrátenosť princípu materializmu, osobného egoizmu, karierizmu, konzumu, priority peňazí a snahy o užívanie si. Budú musieť pochopiť, že jestvuje iba jedna jediná cesta k trvalému rozkvetu celého ľudstva a všetkých národov, a to cesta ducha! Cesta, spočívajúca v preferovaní a budovaní ušľachtilosti, spravodlivosti, cti a ľudskosti.
Cesta ducha, vyznačujúca sa všeobsiahlosťou, ktorej stúpenci uvažujú a jednajú v zmysle pojmov „my“ a „nám“. Cesta, v ktorej ide vždy v prvom rade o záujmy celku, na rozdiel od materialistického egoizmu, v ktorom ide v prvom rade o záujmy vlastného ja
A toto nové, vnútorné hodnotové naladenie ľudí sa potom postupne začne prejavovať tak, ako to doterajšie, na charaktere pomerov v spoločnosti. Lebo my ľudia máme jednoducho schopnosť formovať charakter vonkajšieho sveta podľa svojho vlastného, aktuálneho hodnotového zamerania a uspôsobovať vonkajší svet k svojmu vlastnému, vnútornému obrazu.
Skúsme si predstaviť kmeň, z ktorého prúdi miazga do všetkých, i tých najmenších konárikov. Akého charakteru a kvality bude miazga, skoncentrovaná v kmeni stromu, presne taký druh kvality sa dostane do všetkých konárikov, ba až do všetkých najmenších žiliek listov.
Kmeň stromu predstavuje charakter ľudského myslenia a základného vnútorného naladenia. Konármi a konárikmi sú všetky oblasti spoločenského života, do ktorých sa táto základná kvalita vlieva. Ak je kmeňom, to jest základom ľudského myslenia jed materializmu, otrávi tento jed úplne všetky odvetvia spoločnosti presne tak, ako je tomu dnes.
Ak sa však kmeňom, to jest základom ľudského myslenia a vnútorného naladenia stanú vysoké a ušľachtilé hodnoty ducha, rozlejú sa ako požehnanie do všetkých oblastí života spoločnosti.
A práve v tomto spočíva zmena k lepšiemu! V tomto sa skrýva cesta k zlepšeniu pomerov v každom národe a v každej spoločnosti. Lebo každá iná cesta, ktorá neberie na zreteľ zákonitosť projekcie hodnotového naladenia ľudského vnútra do vonkajšej reality je cestou kontraproduktívnou.
Ak sa totiž budeme snažiť zlepšiť vonkajšie pomery iba reformami, zákonmi, revolúciami, či iným, čisto vonkajším spôsobom, nemôže sa nám to nikdy podariť, pretože naše vnútro a naše myslenie zostane stále rovnaké. Lebo nakoniec každý zákon a každé nariadenie sa dá šikovne obísť a pod zdaním práva je dokonca možné pokojne uskutočňovať vlastné, sebecko egoistické zámery.
Ak sa však ľudia vnútorne preorientujú na ušľachtilú cestu ducha, mnohé so zákonov sa stanú nepotrebnými, pretože každý bude mať priamo v sebe pevnú oporu vo vnútornej mravnosti a vo svojom svedomí.
Toto je jediná cesta, ktorá nás môže vytrhnúť z preveľkej biedy, ktorá sa k nám blíži, pretože sme vnútorne vsadili na princípy egoistického materializmu a bezduchého hmotárstva. A tento náš vnútorný postoj, zhmotnený do vonkajšej reality postupne otravuje, až nakoniec celkom otrávi všetko okolo nás.
Jediná možná záchrana sa skrýva v zmene našej vnútornej hodnotovej orientácie. Lebo veci hmotné sa nikdy nemali stať cieľom a zmyslom ľudského života. Sú to totiž len prostriedky, ktoré nám majú byť nápomocné k naplneniu a realizácii skutočného cieľa a skutočného zmyslu života, ktorým je nadobudnutie veľkosti a vznešenosti ducha. Cesta k tomuto cieľu vedie cez vedomú bdelosť nad čistotou a ušľachtilosťou vlastnej mysle a cez úsilie o naplňovanie vysokých a vznešených hodnôt v každodennom živote.
http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Re: Hlbšie pravdy o ľudskom bytí
Prečo potrebujú USA a západné štáty vládnuť svetu?
Začnem faktami, ktoré som spomínal už viackrát. Prostredníctvom nich sa dá totiž dokonale pochopiť zvrátený spôsob uvažovania, na základe ktorého považujú USA a západné krajiny nutnosť vlastnej svetovej hegemónie priam za životne dôležitú.
Prvým faktom je skutočnosť, že ak by všetky národy sveta žili takým istým životným štýlom, ako západ, potrebovali by sme k tomu energetické zdroje štyroch planét podobných Zemi.
Druhým faktom je skutočnosť, že 20 percent populácie najbohatších štátov sveta má na svedomí 80 percent svetového znečistenia.
No a tieto dva fakty v súhrne znamenajú, že naša planéta s jej obmedzenými prírodnými zdrojmi by jednoducho neuniesla takú úroveň blahobytu a spotreby, aká je dnes bežná na západe. A to teda, v egoisticky zvrátenom myslení najmocnejších mužov sveta a za nimi stojacich šedých eminencií značí, že takáto úroveň blahobytu nie je pre všetkých. Že je iba pre vyvolených! Iba pre takzvanú lepšiu časť sveta, ktorá predstavuje 20 percent svetovej populácie, ale robí si nároky na 80 percent všetkých zdrojov našej planéty.
Aby takéto usporiadanie sveta a rozdelenie jeho zdrojov zostalo zachované, ba dokonca aby sa ešte viac navyšovalo v prospech vyvolených je treba celkom logicky niečo podnikať. Filozofia je veľmi jednoduchá: čím menej sa bude dariť iným, tým viac sa bude dariť nám. Lebo ak by sa darilo aj iným a aj iní by prosperovali, ujedali by tým predsa z nášho vlastného koláča, na ktorý máme právo iba my.
Skúsme sa teraz pozrieť cez optiku tejto filozofie na niektoré udalosti svetového diania. Nájdeme v nich pochopenie toho, prečo sa USA spolu so svojim západnými spojencami podieľali na množstve prevratov a revolúcií v najrozličnejších kútoch sveta. Dialo sa tak rôznymi spôsobmi a to buď priamo, ale väčšinou nepriamo, s tichou finančnou a materiálnou podporou.
Preto bolo odstránených množstvo takzvaných diktátorov, vo väčšine prípadov ľudí, ktorí razili svoju vlastnú cestu a odmietali sa podrobiť záujmom USA a západu. Ba dokonca sa veci diali aj úplne opačne, ako napríklad v Čile, kde bol svojho času legitímne zvolený Salvador Allende. Pretože však nechcel ísť poruke USA, bol za ich tichého súhlasu zvrhnutý krvavým pučom generála generála Pinocheta.
To sú tiež dôvody, pre ktoré bol zlikvidovaný takzvaný diktátor Kadáfí a totálne zruinovaná Líbya, jedna z najprosperujúcejších afrických krajín. Preto tiež v súčasnosti brojí západný svet proti ďalšiemu takzvanému diktátorovi Asadovi a takzvaná umiernená opozícia, finančne a materiálne podporovaná západom ničí predtým prosperujúcu a nábožensky, či etnicky znášanlivú Sýriu.
Nie, nikto predsa nesmie pre seba drzo odkrajovať z koláča blahobytu a prosperity, ktorý celý prináleží iba vyvoleným. Iba oni smú držať ostatné národy v područí. Iba oni ich smú ovládať a profitovať z ich ľudských, materiálnych a prírodných zdrojov.
A opäť iba USA a západné mocnosti vyprovokovali a financovali prevrat na Ukrajine. Ten vyústil do občianskej vojny. Nenávisť fašistických elementov, otvorene spolupracujúcich s Ukrajinskou vládou bola za tichej podpory západu obrátená proti ruskej menšine.
Na Kryme bolo uskutočnené legitímne referendum, v ktorom jeho väčšinové ruské obyvateľstvo vyjadrilo súhlas s pripojením k Rusku. Tým sa vyhlo osudu Luhanska a Donecka, postihnutých občianskou vojnou. Na Rusko však uvalilo svetové spoločenstvo sankcie za anexiu Krymu.
Týmto takzvaným svetovým spoločenstvom sú opäť iba vyvolení, ich vazali a poskokovia. A ich cieľ je stále ten istý. Vyvolení predsa nemôžu potrebovať silné a prosperujúce Rusko, ktorým sa táto krajina postupne stávala pod vedením Putina.
Inak Rusko predstavuje celkom osobitú kapitolu. Z pohľadu vyvolených ide totiž o absolútnu nespravodlivosť a totálnu aroganciu, spočívajúcu v tom, že jeden národ zaberá rozlohu šestiny planéty, urývajúcu v sebe obrovské prírodné bohatstva. V tejto skutočnosti spočíva jedna z najväčších vín Ruska. A pritom ide ešte aj o menejcennú rasu! O Slovanov! Takýto ľudia predsa nemajú najmenšieho práva zaberať životný priestor a prírodné bohatstvá, celkom jednoznačne určené iba vyvoleným. V tomto tkvie tiež podstata odvekej nenávisti západu voči Rusku. A preto akákoľvek zámienka poškodiť ho je iba vítaná.
Mimochodom, už Hitler uplatňoval celkom rozdielne kritériá voči civilnému obyvateľstvu, nachádzajúcemu sa na západnom a na východnom fronte v Rusku. Kým na západe zostávalo civilné obyvateľstvo viac menej nedotknuté, v Rusku bol uplatňovaný princíp spálenej zeme, na základe ktorého bolo napríklad Bielorusku spálených vyše 600 dedín spolu s ich obyvateľmi. Išlo totiž o menejcennú rasu, ktorá zločine zaberala životný priestor (lebensraum), určený iba vyvoleným.
Dnes je Rusko západnou propagandou prehlasované za agresora a jeho ekonomika je poškodzovaná burzovými machináciami a hospodárskymi sankciami. Celé je to o to zákernejšie, že západ svoje skutočné pohnútky obratne ukrýva pod pláštikom presadzovania vysokých a vznešených ideálov humanizmu, demokracie a ľudských práv. A mnoho povrchných a plytkých ľudí naivne skočilo na túto ich hru na humanizmus a presadzovanie dobra, za ktorou sa v skutočnosti skrývajú zvrátene egoistické chúťky vyvolených a samozvaných pánov sveta.
A to, že je uplatňovaním sankcií voči Rusku zároveň poškodzovaná i ekonomika Európskej únie presne zodpovedá logike vlčej svorky, v ktorej víťazí a profituje najdravší a najbezohľadnejší vlk, čiže v našom prípade USA. USA totiž dokonale vyhovuje ako oslabovanie Ruska, tak i Európskej únie, pričom západná Európa sama seba degraduje iba na akéhosi poskoka záujmov USA, idúc slepo proti záujmom vlastným.
Ale to je zase iba ďalší rozmer neuveriteľnej ľudskej zvrátenosti, v ktorej politické elity západných krajín zapredávajú a zrádzajú vlastné národy. Možno opäť práve preto, aby si na ich úkor uchmatli čo najviac pre seba.
Celé toto veľké svetové dianie, v ktorom sa pod masku dobra skrýva lož a bezohľadnosť je neuveriteľným koncertom ľudskej nízkosti. Koncertom obludného, materialistického egoizmu, ústiaceho do zvrátenej snahy mať sa stále lepšie a lepšie na úkor iných.
Blahobyt na tejto zemi obmedzených možností nie je totiž pre všetkých. Je iba pre elitu! Ostatní sú tu len na to, aby slúžili elite a jej potrebám. Presne tak, ako je tomu dnes vo východoeurópskych krajinách, ktoré sa tomuto trendu slepo podrobili a z ktorých sa hrnú na západ gastarbetri, aby pokorne slúžili vyvoleným.
Ako je ale možné, že niečo takto zvráteného vôbec funguje? Kde nastala chyba? Veď predsa vieme, že USA sa kedysi pri svojom vzniku opierali o kresťanské hodnoty a mnohé z ich zakladajúcich osobností boli hlboko veriacimi. Pri vzniku USA je teda možné evidentne vybadať prítomnosť duchovného rozmeru. Duchovnosťou však nie je mienené konkrétne vierovyznanie, ale elementárna snaha človeka o spravodlivosť, čestnosť, ľudskosť, dobro a jeho záujem o veci vyššie a hmotu presahujúce.
Žiaľ, tento druh duchovnosti sa pod vplyvom racionalizácie života, rozvoja priemyslu a nastupujúceho materializmu začal pomaly vytrácať. No a výsledkom toho je súčasný bezduchý konzum a celoživotná orientácia ľudí iba na veci hmotné.
Takúto stratu duchovnosti však nevyhnutne doprevádza postupná strata zmyslu pre spravodlivosť, česť, ľudskosť a dobro, ako i absolútna strata záujmu o veci hmotu presahujúce. To má za následok čoraz väčšie bujnenie egoizmu, sebectva, chamtivosti, bezohľadnosti, lži, podvodu, pretvárky a mnohých iných nezdravých javov. No a žiaľ, práve ľudia takéhoto typu patria dnes medzi elitu sveta.
Avšak celý systém zo všetkými jeho zvrátenými hodnotami môže fungovať iba preto, že tieto hodnoty prijali za svoje miliardy ľudí po celom svete. Všade vládne chamtivosť, materializmus a bezohľadnosť. No a práve majstri týchto ľudských chýb sa stali vládcami sveta, pričom ich vláda veľkého, obludného a bezohľadného materialistického egoizmu má svoju pevnú oporu v egoizme a materializme miliónov ľudí po celom svete. Z nej totiž vyrastá.
Je to ako jedna obrovská pyramída, na ktorej vrchole stojí hŕstka tých, ktorí všetkých ostatných utláčajú. Tento pyramidálny systém však môže fungovať jedine preto, lebo ľudia samotní tvoria jeho základňu a všetky jeho hierarchie odspodu až nahor, pričom všetci sa riadia princípom egoizmu a materializmu a uplatňujú ho vo svojom každodennom živote podľa svojich vlastných možností a schopností.
Náš svet, čiže milióny obyčajných ľudí teda vytvorili a vyživujú obludnú hierarchiu egoistického materializmu, ktorá ich v podobe arogantných nárokov vyvolených utláča. A utláča ich v podstate iba preto, že sa oni sami stávajú strojcami vlastného útlaku prostredníctvom osobného preferovania týchto princípov. V spravodlivých zákonoch nášho univerza sa totiž musí každému vrátiť vždy to, čo on sám zasieva. A v charaktere vonkajších pomerov musí prežívať to, aký on sám vnútorne je.
Ak sa preto bude chcieť náš svet tohto útlaku zbaviť, budú ľudia musieť začať od seba samých. Musia sa opätovne navrátiť k cnostiam pravej duchovnosti, čiže k snahe byť spravodlivými, čistými, dobrými a ľudskými. K snahe o chápanie a vnímanie i vecí vyšších, ako sú iba tie hmotné. Jedine takýmto spôsobom je totiž možné začať s postupným zlepšovaním súčasných pomerov, v ktorých prevláda ľudská nízkosť, úbohosť, bezbrehý egoizmus, tupý materializmus a to všetko pokrytecky skrývané za vysoké a vznešené ideály.
Ak sa teda jedného dňa spýtaš človeče, ako môžeš ty sám osobne prispieť k tomu, aby bolo na zemi lepšie vedz, že začať treba tebou samotným. Tvojim vlastným životom, v ktorom začneš preferovať dobro, česť, spravodlivosť a ľudskosť, a v ktorom sa začneš zaujímať aj o veci vyššie, ako hmotné. Trebárs hoci aj o to, aký má vlastne v skutočnosti tvoj život zmysel.
A pochop tiež, že sa musíš zároveň zbaviť i vlastného egoizmu a prázdneho hmotárstva, ktorým svojou vlastnou mierou prispievaš k vytváraniu obrovskej pyramídy egoizmu. Na jej vrchole trónia vyvolení, arogantne si privlastňujúci nadvládu nad všetkými ostatnými, ktorí im majú slúžiť.
A ty, ako aj všetci ostatní im budete musieť slúžiť dovtedy, a dovtedy vás budú zdierať a nepovažovať za nič, pokiaľ sa oslobodením od svojho vlastného egoistického materializmu neoslobodíte od ich vplyvu. Pretože pokým tohto nedosiahnete, budete musieť neustále žať iba to, čo sami sejete.
http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Začnem faktami, ktoré som spomínal už viackrát. Prostredníctvom nich sa dá totiž dokonale pochopiť zvrátený spôsob uvažovania, na základe ktorého považujú USA a západné krajiny nutnosť vlastnej svetovej hegemónie priam za životne dôležitú.
Prvým faktom je skutočnosť, že ak by všetky národy sveta žili takým istým životným štýlom, ako západ, potrebovali by sme k tomu energetické zdroje štyroch planét podobných Zemi.
Druhým faktom je skutočnosť, že 20 percent populácie najbohatších štátov sveta má na svedomí 80 percent svetového znečistenia.
No a tieto dva fakty v súhrne znamenajú, že naša planéta s jej obmedzenými prírodnými zdrojmi by jednoducho neuniesla takú úroveň blahobytu a spotreby, aká je dnes bežná na západe. A to teda, v egoisticky zvrátenom myslení najmocnejších mužov sveta a za nimi stojacich šedých eminencií značí, že takáto úroveň blahobytu nie je pre všetkých. Že je iba pre vyvolených! Iba pre takzvanú lepšiu časť sveta, ktorá predstavuje 20 percent svetovej populácie, ale robí si nároky na 80 percent všetkých zdrojov našej planéty.
Aby takéto usporiadanie sveta a rozdelenie jeho zdrojov zostalo zachované, ba dokonca aby sa ešte viac navyšovalo v prospech vyvolených je treba celkom logicky niečo podnikať. Filozofia je veľmi jednoduchá: čím menej sa bude dariť iným, tým viac sa bude dariť nám. Lebo ak by sa darilo aj iným a aj iní by prosperovali, ujedali by tým predsa z nášho vlastného koláča, na ktorý máme právo iba my.
Skúsme sa teraz pozrieť cez optiku tejto filozofie na niektoré udalosti svetového diania. Nájdeme v nich pochopenie toho, prečo sa USA spolu so svojim západnými spojencami podieľali na množstve prevratov a revolúcií v najrozličnejších kútoch sveta. Dialo sa tak rôznymi spôsobmi a to buď priamo, ale väčšinou nepriamo, s tichou finančnou a materiálnou podporou.
Preto bolo odstránených množstvo takzvaných diktátorov, vo väčšine prípadov ľudí, ktorí razili svoju vlastnú cestu a odmietali sa podrobiť záujmom USA a západu. Ba dokonca sa veci diali aj úplne opačne, ako napríklad v Čile, kde bol svojho času legitímne zvolený Salvador Allende. Pretože však nechcel ísť poruke USA, bol za ich tichého súhlasu zvrhnutý krvavým pučom generála generála Pinocheta.
To sú tiež dôvody, pre ktoré bol zlikvidovaný takzvaný diktátor Kadáfí a totálne zruinovaná Líbya, jedna z najprosperujúcejších afrických krajín. Preto tiež v súčasnosti brojí západný svet proti ďalšiemu takzvanému diktátorovi Asadovi a takzvaná umiernená opozícia, finančne a materiálne podporovaná západom ničí predtým prosperujúcu a nábožensky, či etnicky znášanlivú Sýriu.
Nie, nikto predsa nesmie pre seba drzo odkrajovať z koláča blahobytu a prosperity, ktorý celý prináleží iba vyvoleným. Iba oni smú držať ostatné národy v područí. Iba oni ich smú ovládať a profitovať z ich ľudských, materiálnych a prírodných zdrojov.
A opäť iba USA a západné mocnosti vyprovokovali a financovali prevrat na Ukrajine. Ten vyústil do občianskej vojny. Nenávisť fašistických elementov, otvorene spolupracujúcich s Ukrajinskou vládou bola za tichej podpory západu obrátená proti ruskej menšine.
Na Kryme bolo uskutočnené legitímne referendum, v ktorom jeho väčšinové ruské obyvateľstvo vyjadrilo súhlas s pripojením k Rusku. Tým sa vyhlo osudu Luhanska a Donecka, postihnutých občianskou vojnou. Na Rusko však uvalilo svetové spoločenstvo sankcie za anexiu Krymu.
Týmto takzvaným svetovým spoločenstvom sú opäť iba vyvolení, ich vazali a poskokovia. A ich cieľ je stále ten istý. Vyvolení predsa nemôžu potrebovať silné a prosperujúce Rusko, ktorým sa táto krajina postupne stávala pod vedením Putina.
Inak Rusko predstavuje celkom osobitú kapitolu. Z pohľadu vyvolených ide totiž o absolútnu nespravodlivosť a totálnu aroganciu, spočívajúcu v tom, že jeden národ zaberá rozlohu šestiny planéty, urývajúcu v sebe obrovské prírodné bohatstva. V tejto skutočnosti spočíva jedna z najväčších vín Ruska. A pritom ide ešte aj o menejcennú rasu! O Slovanov! Takýto ľudia predsa nemajú najmenšieho práva zaberať životný priestor a prírodné bohatstvá, celkom jednoznačne určené iba vyvoleným. V tomto tkvie tiež podstata odvekej nenávisti západu voči Rusku. A preto akákoľvek zámienka poškodiť ho je iba vítaná.
Mimochodom, už Hitler uplatňoval celkom rozdielne kritériá voči civilnému obyvateľstvu, nachádzajúcemu sa na západnom a na východnom fronte v Rusku. Kým na západe zostávalo civilné obyvateľstvo viac menej nedotknuté, v Rusku bol uplatňovaný princíp spálenej zeme, na základe ktorého bolo napríklad Bielorusku spálených vyše 600 dedín spolu s ich obyvateľmi. Išlo totiž o menejcennú rasu, ktorá zločine zaberala životný priestor (lebensraum), určený iba vyvoleným.
Dnes je Rusko západnou propagandou prehlasované za agresora a jeho ekonomika je poškodzovaná burzovými machináciami a hospodárskymi sankciami. Celé je to o to zákernejšie, že západ svoje skutočné pohnútky obratne ukrýva pod pláštikom presadzovania vysokých a vznešených ideálov humanizmu, demokracie a ľudských práv. A mnoho povrchných a plytkých ľudí naivne skočilo na túto ich hru na humanizmus a presadzovanie dobra, za ktorou sa v skutočnosti skrývajú zvrátene egoistické chúťky vyvolených a samozvaných pánov sveta.
A to, že je uplatňovaním sankcií voči Rusku zároveň poškodzovaná i ekonomika Európskej únie presne zodpovedá logike vlčej svorky, v ktorej víťazí a profituje najdravší a najbezohľadnejší vlk, čiže v našom prípade USA. USA totiž dokonale vyhovuje ako oslabovanie Ruska, tak i Európskej únie, pričom západná Európa sama seba degraduje iba na akéhosi poskoka záujmov USA, idúc slepo proti záujmom vlastným.
Ale to je zase iba ďalší rozmer neuveriteľnej ľudskej zvrátenosti, v ktorej politické elity západných krajín zapredávajú a zrádzajú vlastné národy. Možno opäť práve preto, aby si na ich úkor uchmatli čo najviac pre seba.
Celé toto veľké svetové dianie, v ktorom sa pod masku dobra skrýva lož a bezohľadnosť je neuveriteľným koncertom ľudskej nízkosti. Koncertom obludného, materialistického egoizmu, ústiaceho do zvrátenej snahy mať sa stále lepšie a lepšie na úkor iných.
Blahobyt na tejto zemi obmedzených možností nie je totiž pre všetkých. Je iba pre elitu! Ostatní sú tu len na to, aby slúžili elite a jej potrebám. Presne tak, ako je tomu dnes vo východoeurópskych krajinách, ktoré sa tomuto trendu slepo podrobili a z ktorých sa hrnú na západ gastarbetri, aby pokorne slúžili vyvoleným.
Ako je ale možné, že niečo takto zvráteného vôbec funguje? Kde nastala chyba? Veď predsa vieme, že USA sa kedysi pri svojom vzniku opierali o kresťanské hodnoty a mnohé z ich zakladajúcich osobností boli hlboko veriacimi. Pri vzniku USA je teda možné evidentne vybadať prítomnosť duchovného rozmeru. Duchovnosťou však nie je mienené konkrétne vierovyznanie, ale elementárna snaha človeka o spravodlivosť, čestnosť, ľudskosť, dobro a jeho záujem o veci vyššie a hmotu presahujúce.
Žiaľ, tento druh duchovnosti sa pod vplyvom racionalizácie života, rozvoja priemyslu a nastupujúceho materializmu začal pomaly vytrácať. No a výsledkom toho je súčasný bezduchý konzum a celoživotná orientácia ľudí iba na veci hmotné.
Takúto stratu duchovnosti však nevyhnutne doprevádza postupná strata zmyslu pre spravodlivosť, česť, ľudskosť a dobro, ako i absolútna strata záujmu o veci hmotu presahujúce. To má za následok čoraz väčšie bujnenie egoizmu, sebectva, chamtivosti, bezohľadnosti, lži, podvodu, pretvárky a mnohých iných nezdravých javov. No a žiaľ, práve ľudia takéhoto typu patria dnes medzi elitu sveta.
Avšak celý systém zo všetkými jeho zvrátenými hodnotami môže fungovať iba preto, že tieto hodnoty prijali za svoje miliardy ľudí po celom svete. Všade vládne chamtivosť, materializmus a bezohľadnosť. No a práve majstri týchto ľudských chýb sa stali vládcami sveta, pričom ich vláda veľkého, obludného a bezohľadného materialistického egoizmu má svoju pevnú oporu v egoizme a materializme miliónov ľudí po celom svete. Z nej totiž vyrastá.
Je to ako jedna obrovská pyramída, na ktorej vrchole stojí hŕstka tých, ktorí všetkých ostatných utláčajú. Tento pyramidálny systém však môže fungovať jedine preto, lebo ľudia samotní tvoria jeho základňu a všetky jeho hierarchie odspodu až nahor, pričom všetci sa riadia princípom egoizmu a materializmu a uplatňujú ho vo svojom každodennom živote podľa svojich vlastných možností a schopností.
Náš svet, čiže milióny obyčajných ľudí teda vytvorili a vyživujú obludnú hierarchiu egoistického materializmu, ktorá ich v podobe arogantných nárokov vyvolených utláča. A utláča ich v podstate iba preto, že sa oni sami stávajú strojcami vlastného útlaku prostredníctvom osobného preferovania týchto princípov. V spravodlivých zákonoch nášho univerza sa totiž musí každému vrátiť vždy to, čo on sám zasieva. A v charaktere vonkajších pomerov musí prežívať to, aký on sám vnútorne je.
Ak sa preto bude chcieť náš svet tohto útlaku zbaviť, budú ľudia musieť začať od seba samých. Musia sa opätovne navrátiť k cnostiam pravej duchovnosti, čiže k snahe byť spravodlivými, čistými, dobrými a ľudskými. K snahe o chápanie a vnímanie i vecí vyšších, ako sú iba tie hmotné. Jedine takýmto spôsobom je totiž možné začať s postupným zlepšovaním súčasných pomerov, v ktorých prevláda ľudská nízkosť, úbohosť, bezbrehý egoizmus, tupý materializmus a to všetko pokrytecky skrývané za vysoké a vznešené ideály.
Ak sa teda jedného dňa spýtaš človeče, ako môžeš ty sám osobne prispieť k tomu, aby bolo na zemi lepšie vedz, že začať treba tebou samotným. Tvojim vlastným životom, v ktorom začneš preferovať dobro, česť, spravodlivosť a ľudskosť, a v ktorom sa začneš zaujímať aj o veci vyššie, ako hmotné. Trebárs hoci aj o to, aký má vlastne v skutočnosti tvoj život zmysel.
A pochop tiež, že sa musíš zároveň zbaviť i vlastného egoizmu a prázdneho hmotárstva, ktorým svojou vlastnou mierou prispievaš k vytváraniu obrovskej pyramídy egoizmu. Na jej vrchole trónia vyvolení, arogantne si privlastňujúci nadvládu nad všetkými ostatnými, ktorí im majú slúžiť.
A ty, ako aj všetci ostatní im budete musieť slúžiť dovtedy, a dovtedy vás budú zdierať a nepovažovať za nič, pokiaľ sa oslobodením od svojho vlastného egoistického materializmu neoslobodíte od ich vplyvu. Pretože pokým tohto nedosiahnete, budete musieť neustále žať iba to, čo sami sejete.
http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Re: Hlbšie pravdy o ľudskom bytí
Zničí nás to neviditeľné?
Človek dneška je človekom hmoty, uznávajúcim len to, čo vidí, čo dokáže ohmatať, čo podľa neho reálne existuje a čo mu prináša nejaký viditeľný hmotný prospech. Iba to je hodné jeho úsilia, námahy a odriekania.
Všetko ostatné, čo do vyššie spomínanej kategórie nepatrí, čo teda nie je možné vidieť, ohmatať a čo z hmotného hľadiska možno považovať za neexistujúce, to všetko je pre súčasných ľudí bezpredmetné a nehodné pozornosti.
A predsa! Predsa každodenne disponujeme nesmiernou neviditeľnou energiou, prostredníctvom ktorej si vo svojom hmotárskom ignorantstve voči všetkému neviditeľnému sami pre seba formujeme skazu, záhubu a zničenie.
Pozrime sa na naše slová a činy. Slová počuť a činy vidieť. V živote človeka jestvujú mnohé situácie, v ktorých je nútený ovládať sa v tom, čo povie a čo urobí. Ak by totiž nedával pozor napríklad na svoje slová, mohol by byť trestne stíhaný za krivé obvinenie a osočovanie. A podobné, ba ešte vypuklejšie je to i s našimi činmi. Nemôžme si jednoducho robiť čokoľvek a správať sa akokoľvek, pretože by sme sa mohli ocitnúť vo väzení, alebo by sme mohli stratiť dobrú povesť. Človek sa jednoducho musí ovládať a dbať na to, čo urobí a čo povie.
Každý z nás však zároveň manipuluje i s mohutnými, skrytými energiami, ktoré dáva do pohybu svojim myslením. Ale pretože pre hmotárskeho a materialistického človeka dnešnej doby všetko to, čo sa nedá ohmatať a nie je viditeľné neexistuje, dovoľujú si ľudia v oblasti vlastného vnútorného života čokoľvek. Dovoľujú si myslieť doslova na čokoľvek! I na to najbizarnejšie, najfantastickejšie, či najzvrhlejšie domnievajúc sa, že je to čisto ich osobnou vecou, ak to nikto nevidí.
Človek dneška je síce schopný pripustiť, že jeho nikým neviditeľné myslenie a inteligencia jestvujú a na vzdelanie, ktoré je čisto vnútornou, rozumovou kvalitou sú ochotní vynaložiť i nemalé finančné prostriedky. Ale akékoľvek iné, vlastné myšlienky a uvažovanie považujú za čosi bezvýznamného a podružného, čo je čisto ich osobnou záležitosťou a čo v podstate nemá nijakú cenu a teda ani nijaký dosah na ich život.
Čo by sa teda hanbili urobiť, či dokonca i len vysloviť, tým sa pokojne zapodievajú vo svojom myslení, pretože to nikto nevidí a pretože sú presvedčení, že si to môžu dovoliť. A aj si to dovoľujú!
Vnútorný myšlienkový život ľudí je z tohto dôvodu plný neuveriteľnej nízkosti, malosti, špiny, povrchnosti, zvrhlosti, agresivity, závisti, chamtivosti, sebectva a ešte mnohého iného. Vnútorný myšlienkový život ľudstva sa podobá stoke, plnej bahna a všetkého možného odpadu.
Aké ale musí mať následky takáto ľahkovážnosť a absolútne ignorovanie ovládania sa v myslení? Čo to musí ľuďom priniesť?
Len čo sformujeme nejakú myšlienku, živá sila, prúdiaca stvorením a prenikajúca všetkým, a teda i človekom samotným vleje do nami vytvorenej myšlienky život a vytvorí z nej celkom konkrétnu formu. Konkrétnu formu, presne a bez príkras zodpovedajúcu obsahu danej myšlienky. No a táto myšlienková forma je potom, po svojom vzniku priťahovaná podľa zákona rovnorodosti do centrály myšlienkových foriem rovnakého druhu. A toto zhromaždisko rovnorodých myšlienkových foriem mohutnie čoraz viac a spätne pôsobí nielen na pôvodcu, ktorý doň svojou myšlienkovou formou prispel, ale i na celé ľudstvo.
A keďže myšlienkový život ľudí je žiaľ v súčasnosti taký, aký je, vznikli a neustále mohutnejú energetické myšlienkové centrály predovšetkým negatívneho druhu, ktoré spätne pôsobia na jednotlivcov, ktorí ich vytvorili a neustále živia, ako i na celé pozemské ľudstvo.
No a ľudia, nič netušiaci o týchto skutočnostiach, ľudia, domnievajúci sa, že na ich myšlienkový život clo neplatí, ľudia, presvedčení o tom, že vo svojom vlastnom vnútri a vo svojich myšlienkach si môžu robiť čo len chcú, títo nevedomí ľudia živia prostredníctvom jemných energií svojho myslenia obrovské a ich pričinením stále sa zväčšujúce myšlienkové centrály závisti, chamtivosti, egoizmu, nenávisti, agresivity, nízkosti, zvrhlosti a tak ďalej a tak ďalej.
No a ako už bolo povedané, akumulované zlo z týchto myšlienkových centrál pôsobí spätne na svojich tvorcov, ale i na celé ľudstvo a podnecuje ho k zlému. Je to ako obludný a stále rastúci kolotoč nízkosti a zla, ktorý vo svojom ustavičnom pôsobení na ľudí strháva dokonca i tých, ktorí sú lepšími. Strháva ich ku zlu, ktoré by snáď oni sami nikdy nerobili a ktorým by sa oni sami od seba nikdy vnútorne nezaoberali.
A tak sa naša zem spolu s jej obyvateľmi pomaly prepadá do temnoty, pretože temné a neustále rastúce energetické centrály najrozličnejších ľudských nízkostí ju pomaly, ale isto strhávajú do záhuby. Do záhuby, spočívajúcej v absolútnom potlačení všetkého vyššieho, vznešenejšieho, čestnejšieho a ušľachtilejšieho, čo sa v človeku nachádza. Do katastrofálneho úpadku ducha a ľudskosti. Do úpadku ducha, ktorý musí napokon vyústiť do úpadku reálneho a hmotného.
Toto je cesta skazy, ktorou dnes kráča ľudstvo. Cesta skazy, skrývajúca sa v podceňovaní a ignorovaní subtílnych energií vlastného myslenia, čo sa navonok prejavuje úpadkom všetkých vyšších hodnôt vo vzájomných vzťahoch medzi ľuďmi a v spoločnosti.
Ak sa to nezmení, čaká nás koniec! Koniec duchovný a hmotný! Za situácie, aká vládne na zemi dnes je to už len otázkou času.
Zmeniť je to však možné iba prostredníctvom poznania týchto skutočností. Iba pochopením obrovskej zodpovednosti za vlastný, osobný, vnútorný život, ktorého kvalita prináša rozkvet a nekvalita úpadok a zrútenie ľudskej civilizácie.
Zmena k lepšiemu a zároveň cesta ľudskejšiemu a omnoho hodnotnejšiemu životu na zemi je teda spojená s prebratím osobnej zodpovednosti každého človeka za svoje myslenie. Ľudia si musia uvedomiť, že vo svojom vnútri už nesmú živiť nízkosť a zaoberať sa zlom, ale naopak, že toto musia vytesniť a vo svojom vnútri rozvíjať iba dobro a dopriať pozornosti iba ušľachtilému. Týmto spôsobom sa potom začnú vytvárať a silnieť energetické zhromaždiská myšlienok omnoho ušľachtilejšieho druhu. Zároveň začnú chradnúť a zmenšovať sa zhromaždiská doterajšej nízkosti a nečistoty. Ušľachtilejšie myšlienkové centrály budú pozitívnym spôsobom ovplyvňovať myslenie a jednanie jednotlivcov a tým sa začne zlepšovať všetko okolo nás. Vzťahy v spoločnosti i medzi ľuďmi. A zem sa už nebude prepadávať do temnoty, ale naopak, stúpať k Svetlu.
Človeče, dbaj preto na čistotu a ušľachtilosť svojho vnútorného života! Staneš sa tým strojcom vzostupu našej civilizácie, ale i strojcom vzostupu seba samého!
Človeče, uvedom si, že vo tvojich rukách a vo tvojom vnútri sa skrýva kľúč k lepšej budúcnosti. K lepšej budúcnosti nášho sveta i teba samého! Vykroč preto s plnou vážnosťou týmto smerom a prestaň podceňovať význam toho, čím sa zaoberáš vo svojom vnútri. Lebo v podceňovaní týchto skutočností sa pre teba i pre tento svet skrýva jednoznačne iba skaza.
http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Človek dneška je človekom hmoty, uznávajúcim len to, čo vidí, čo dokáže ohmatať, čo podľa neho reálne existuje a čo mu prináša nejaký viditeľný hmotný prospech. Iba to je hodné jeho úsilia, námahy a odriekania.
Všetko ostatné, čo do vyššie spomínanej kategórie nepatrí, čo teda nie je možné vidieť, ohmatať a čo z hmotného hľadiska možno považovať za neexistujúce, to všetko je pre súčasných ľudí bezpredmetné a nehodné pozornosti.
A predsa! Predsa každodenne disponujeme nesmiernou neviditeľnou energiou, prostredníctvom ktorej si vo svojom hmotárskom ignorantstve voči všetkému neviditeľnému sami pre seba formujeme skazu, záhubu a zničenie.
Pozrime sa na naše slová a činy. Slová počuť a činy vidieť. V živote človeka jestvujú mnohé situácie, v ktorých je nútený ovládať sa v tom, čo povie a čo urobí. Ak by totiž nedával pozor napríklad na svoje slová, mohol by byť trestne stíhaný za krivé obvinenie a osočovanie. A podobné, ba ešte vypuklejšie je to i s našimi činmi. Nemôžme si jednoducho robiť čokoľvek a správať sa akokoľvek, pretože by sme sa mohli ocitnúť vo väzení, alebo by sme mohli stratiť dobrú povesť. Človek sa jednoducho musí ovládať a dbať na to, čo urobí a čo povie.
Každý z nás však zároveň manipuluje i s mohutnými, skrytými energiami, ktoré dáva do pohybu svojim myslením. Ale pretože pre hmotárskeho a materialistického človeka dnešnej doby všetko to, čo sa nedá ohmatať a nie je viditeľné neexistuje, dovoľujú si ľudia v oblasti vlastného vnútorného života čokoľvek. Dovoľujú si myslieť doslova na čokoľvek! I na to najbizarnejšie, najfantastickejšie, či najzvrhlejšie domnievajúc sa, že je to čisto ich osobnou vecou, ak to nikto nevidí.
Človek dneška je síce schopný pripustiť, že jeho nikým neviditeľné myslenie a inteligencia jestvujú a na vzdelanie, ktoré je čisto vnútornou, rozumovou kvalitou sú ochotní vynaložiť i nemalé finančné prostriedky. Ale akékoľvek iné, vlastné myšlienky a uvažovanie považujú za čosi bezvýznamného a podružného, čo je čisto ich osobnou záležitosťou a čo v podstate nemá nijakú cenu a teda ani nijaký dosah na ich život.
Čo by sa teda hanbili urobiť, či dokonca i len vysloviť, tým sa pokojne zapodievajú vo svojom myslení, pretože to nikto nevidí a pretože sú presvedčení, že si to môžu dovoliť. A aj si to dovoľujú!
Vnútorný myšlienkový život ľudí je z tohto dôvodu plný neuveriteľnej nízkosti, malosti, špiny, povrchnosti, zvrhlosti, agresivity, závisti, chamtivosti, sebectva a ešte mnohého iného. Vnútorný myšlienkový život ľudstva sa podobá stoke, plnej bahna a všetkého možného odpadu.
Aké ale musí mať následky takáto ľahkovážnosť a absolútne ignorovanie ovládania sa v myslení? Čo to musí ľuďom priniesť?
Len čo sformujeme nejakú myšlienku, živá sila, prúdiaca stvorením a prenikajúca všetkým, a teda i človekom samotným vleje do nami vytvorenej myšlienky život a vytvorí z nej celkom konkrétnu formu. Konkrétnu formu, presne a bez príkras zodpovedajúcu obsahu danej myšlienky. No a táto myšlienková forma je potom, po svojom vzniku priťahovaná podľa zákona rovnorodosti do centrály myšlienkových foriem rovnakého druhu. A toto zhromaždisko rovnorodých myšlienkových foriem mohutnie čoraz viac a spätne pôsobí nielen na pôvodcu, ktorý doň svojou myšlienkovou formou prispel, ale i na celé ľudstvo.
A keďže myšlienkový život ľudí je žiaľ v súčasnosti taký, aký je, vznikli a neustále mohutnejú energetické myšlienkové centrály predovšetkým negatívneho druhu, ktoré spätne pôsobia na jednotlivcov, ktorí ich vytvorili a neustále živia, ako i na celé pozemské ľudstvo.
No a ľudia, nič netušiaci o týchto skutočnostiach, ľudia, domnievajúci sa, že na ich myšlienkový život clo neplatí, ľudia, presvedčení o tom, že vo svojom vlastnom vnútri a vo svojich myšlienkach si môžu robiť čo len chcú, títo nevedomí ľudia živia prostredníctvom jemných energií svojho myslenia obrovské a ich pričinením stále sa zväčšujúce myšlienkové centrály závisti, chamtivosti, egoizmu, nenávisti, agresivity, nízkosti, zvrhlosti a tak ďalej a tak ďalej.
No a ako už bolo povedané, akumulované zlo z týchto myšlienkových centrál pôsobí spätne na svojich tvorcov, ale i na celé ľudstvo a podnecuje ho k zlému. Je to ako obludný a stále rastúci kolotoč nízkosti a zla, ktorý vo svojom ustavičnom pôsobení na ľudí strháva dokonca i tých, ktorí sú lepšími. Strháva ich ku zlu, ktoré by snáď oni sami nikdy nerobili a ktorým by sa oni sami od seba nikdy vnútorne nezaoberali.
A tak sa naša zem spolu s jej obyvateľmi pomaly prepadá do temnoty, pretože temné a neustále rastúce energetické centrály najrozličnejších ľudských nízkostí ju pomaly, ale isto strhávajú do záhuby. Do záhuby, spočívajúcej v absolútnom potlačení všetkého vyššieho, vznešenejšieho, čestnejšieho a ušľachtilejšieho, čo sa v človeku nachádza. Do katastrofálneho úpadku ducha a ľudskosti. Do úpadku ducha, ktorý musí napokon vyústiť do úpadku reálneho a hmotného.
Toto je cesta skazy, ktorou dnes kráča ľudstvo. Cesta skazy, skrývajúca sa v podceňovaní a ignorovaní subtílnych energií vlastného myslenia, čo sa navonok prejavuje úpadkom všetkých vyšších hodnôt vo vzájomných vzťahoch medzi ľuďmi a v spoločnosti.
Ak sa to nezmení, čaká nás koniec! Koniec duchovný a hmotný! Za situácie, aká vládne na zemi dnes je to už len otázkou času.
Zmeniť je to však možné iba prostredníctvom poznania týchto skutočností. Iba pochopením obrovskej zodpovednosti za vlastný, osobný, vnútorný život, ktorého kvalita prináša rozkvet a nekvalita úpadok a zrútenie ľudskej civilizácie.
Zmena k lepšiemu a zároveň cesta ľudskejšiemu a omnoho hodnotnejšiemu životu na zemi je teda spojená s prebratím osobnej zodpovednosti každého človeka za svoje myslenie. Ľudia si musia uvedomiť, že vo svojom vnútri už nesmú živiť nízkosť a zaoberať sa zlom, ale naopak, že toto musia vytesniť a vo svojom vnútri rozvíjať iba dobro a dopriať pozornosti iba ušľachtilému. Týmto spôsobom sa potom začnú vytvárať a silnieť energetické zhromaždiská myšlienok omnoho ušľachtilejšieho druhu. Zároveň začnú chradnúť a zmenšovať sa zhromaždiská doterajšej nízkosti a nečistoty. Ušľachtilejšie myšlienkové centrály budú pozitívnym spôsobom ovplyvňovať myslenie a jednanie jednotlivcov a tým sa začne zlepšovať všetko okolo nás. Vzťahy v spoločnosti i medzi ľuďmi. A zem sa už nebude prepadávať do temnoty, ale naopak, stúpať k Svetlu.
Človeče, dbaj preto na čistotu a ušľachtilosť svojho vnútorného života! Staneš sa tým strojcom vzostupu našej civilizácie, ale i strojcom vzostupu seba samého!
Človeče, uvedom si, že vo tvojich rukách a vo tvojom vnútri sa skrýva kľúč k lepšej budúcnosti. K lepšej budúcnosti nášho sveta i teba samého! Vykroč preto s plnou vážnosťou týmto smerom a prestaň podceňovať význam toho, čím sa zaoberáš vo svojom vnútri. Lebo v podceňovaní týchto skutočností sa pre teba i pre tento svet skrýva jednoznačne iba skaza.
http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.