Ja mám dojem že si vytvárame vedome alebo podvedome rôzne predstavy, ako má vyzerať také "osvietenie" alebo inak povedané nadobudnutie lucidity v tejto "fyzickej" realite. Zabúdame na základný fakt:
Nevieme čo nevieme - prečo si myslíme že sme ešte nedosiahli "osvietenie" do istej úrovne?
Čo ak "osvietenie" alebo nadobudnutie lucidity nie je obvykle/najčastejšie radikálna zmena, ale práve naopak proces postupného rozširovania vedomia a zväčšovania subjektívnej reality?
Čo ak je toľko druhov "osvietenia", koľko existuje bytostí - mnohé ho zažívajú podobne, mnohé radikálne odlišne ... všetci však individuálne a unikátne vo svojej vlastnej bubline reality.
Pre mňa je znamením nadobúdania LUCIDITY v tejto realite
AJ nasledovné:
1. Myšlienky, pocity slová a činy sú kreatívne procesy ktoré tvoria a menia reality - všetky reality. Rôzne procesy majú rôznu účinnosť/silu v rôznych realitách ("fyzických" a nefyzických). Sme za ne zodpovední a výhovorky nás neospravedlňujú pred následkami našich vlastných tvorivých procesov - niekto to pomenúva slovom "Karma". Takže si radšej strážme a uvedomujme čo tvoríme.

- pripadá mi dôležité spomenúť že strach, hnev a negativita sú naše podvolenie sa naučeným vzorcom správania sa. Nikto nás nemôže nahnevať - hnev je interný proces ktorý sa vytvára na základe nášho vnímania istej situácie. Mi sme tvorcami našej reality a náš strach je to, čím
dávame moc/právo iným zasahovať do našej reality.
VŠETKY POCITY Z NEGATÍVNEHO SPEKTRA SÚ ODVODENÉ Z NEJAKÉHO NÁŠHO STRACHU - ZJAVNÉHO (NA POVRCHU) ČI SKRYTÉHO/VNORENÉHO.
2. Všetky reality sú rovnocenné a sú teda len rôzne triedy/priestory s rôznymi výhodami. Všetky sú však vytvorené/určené len na jedno - umožniť nám učiť sa.
3. Láska je najlepšou odpoveďou na všetky otázky života. Môžeme ju vnímať aj v energetickej rovine kde je na opačnej strane širokého spektra strach. Prejavy lásky sú na príklad:
- nesebeckosť ... je to o druhých, nie o mne
- komunikácia
- tvorenie
- spájanie
- zdieľanie (sharovanie)
- ...
Skutočná láska je LEN NESEBECKÁ.
Akákoľvek iná láska je vo svojej podstate sebecká a nezaslúži si dané pomenovanie - preto v našej spoločnosti väčšinou nefungujú partnerské ani iné vzťahy (dlhodobo ani/alebo šťastne).
Všetci si mýlime lásku s potrebou - manželská zmluva je už ako to hovorí názov zmluva dvoch strán. Obe strany majú obvykle záujem plniť momentálne známe potreby tej druhej strany. Budeme robiť čo sa dohodlo pre druhého, za predpokladu že druhá strana spraví VŠETKO čo potrebujeme mi ku šťastiu.
Ľudia sa menia, evolvujú (rastú), alebo de-evolvujú - potreby sa menia. Zrazu treba po pár rokoch zmeniť partnera alebo obsah dohody/zmluvy, aby vzťah založení na potrebe mohol ďalej a/alebo šťastne fungovať. To však nie je láska - to je ego, strach, potreba, ...
Myslím že by sa nám naše podvedomie v LD snažilo povedať podobné pravdy. Vnútorné pochopenie a aplikovanie týchto princípov v našom konaní vo všetkých realitách sa iste ukáže ako veľmi výhodné pre náš rast a teda aj naše osobné šťastie.