3oko

cauko, neviem kde som by som to mal priradit tak to pisem tu: bolo to asi 2-3 roky dozadu co som tu cital clanok, myslim ze to bolo tu o niecom ako (vytvoreni) ochranneho stitu proti zlym silam a nieco take. jeden chalan to tu aj pisal ten postup a myslim ze to bolo nieco taketo: v znameni krystaloveho kriza nado mnou, v znameni krystaloveho kriza podomnou, a opakovane v vlavo, v pravo...noo, poprosil by som vas o pomoc najst to, alebo nejaku osvedcenu metodu by so chcel, len tak preventivne

Len tak preventívne?

Preventívne si myslím že je dobré nezaoberať sa vecami, ktoré sa ma netýkajú.
Najmocnejší sú podľa mňa tí z nás, ktorí sa neboja. Strach je ako rúčka na chrbte, za ktorú nás môže niekto/niečo chytiť a manipulovať pre svoje potešenie a potreby.

Rôzne rituály sú z môjho osobného pohľadu len spôsoby, akými si sami dopomôžeme k zníženiu vlastného strachu aby sme sa stali imúnni. Takže si môžeš spraviť niečo ako "rebal" v Monroovej terminológii, alebo si môžeš recitovať nejakú svätú mantru počas 2 minút, alebo si môžeš povedať afirmáciu, ktorá ťa dostane do správneho stavu mysle.

Sústredil by som sa na tvojom mieste na vnútorné nastavenie - postoj mysle k istému dianiu. Naše vnútorné nastavenie - náš vnútorný postoj k veciam obvykle veľmi silno ovplyvňuje nie len to, ako sa cítime v danom momente a nie len to, koľko utrpenia si vytvoríme, ale obvykle veľmi silno ovplyvňuje aj to, ako sa situácia bude vyvíjať.

Podľa mňa je najvhodnejší postoj/nastavenie taký postoj, pri ktorom sa pozerám na veci z toho lepšieho pohľadu. Pohľad, kde vnímam veci úprimne cez takýto pohľad:
"Aj takto je to dobre." a zároveň aj "Nech sa stane čokoľvek, nejako si s tým poradím a vezmem si z toho to najlepšie."

Big Like

s tým ochranným štítom som čítala, že skúšajú aj pomocou PSI-ball - predpokladám že vieš čo to je a ak nie, je to vlastne vnímanie energie. Energie, ktorú sám vytvoríš ... ale nechám, nech si o tom prečítaš čosi ale ten PSI-ball je LEN pomôcka a nič viac, nevidím za tým nejaký väčší účel.

Pali napísal:Rôzne rituály sú z môjho osobného pohľadu len spôsoby, akými si sami dopomôžeme k zníženiu vlastného strachu aby sme sa stali imúnni.

O nejakej základnej funkcii rituálu sa určite bezozvyšku nezhodnú všetci ľudia na svete, aj keby si to vzájomne neviem ako empaticky vyzdieľali, ale podľa mňa je funkcia rituálu v prvom rade posilnenie smerovania zámeru, prehĺbenie zmeneného stavu vedomia a vymedzuje posvätný čas voči času profánnemu (čiže slúži ako pomôcka pre stanovenie začiatku a návratu zo skúsenosti do každodenného života). V prvom rade posilňuje intenzitu prežívania a zámer a poskytuje mieru kontroly nad zážitkom minimálne prostredníctvom určenia začiatku a konca. (niekedy sa ľudia kontrolujú príliš a brzdí ich to, niekedy je fajn, aby si ochytali lanká toho, čo sa deje, aby sa mohli posunúť ďalej)
Ale áno, mnohí ľudia sa boja posunúť ku konaniu zo seba a myslia si, že prevzatá rituálnosť je riešenie. Lenže rituál bez vkladu seba samého a spontánnosti, prejavu svojho vnútorného prežívania pred sebou samým je len prázdna schránka. Takým spôsobom sa človek nepripustí k prehlbovaniu skúsenosti a k vpadaniu do zmenených stavov vedomia - k tomu, čo pokladám za jednu zo základných funkcii rituálu.
Čo som sa stretla s rituálmi vytvorenia ochrany, či zažehnaniami, boli prevažne myslené hlavne ako rituály pre vytvorenie posvätného miesta a času, ako odloženie každodenného života a všetkých vplyvov, čo človeka odrušujú od bdelého kontaktu so sebou. Za tým mohla nasledovať ďalšia spirituálna prax a na konci býva ďalšie vydelenie posvätného času, často ochranným, či zažehnávacím rituálom pre návrat do každodennosti - plynulejší, či menej plynulý.
Takým niečim sa podĺa mňa aj na podvedomej úrovni toho mnoho vyrieši, pretože človek vystúpi zo zaťaženosti danou vecou, spozná aké to je bez nej a už to v ňom nejako pracuje, spracováva sa ako sa nanovo postaviť k tej záležitosti - nech je to čokoľvek. Doslova, dá si priestor riešiť to z novej perspektívy.


Čo sa týka samotného štítu - väčšina snáh ľudí o nejaké štíty sa mi zdá, že sa niekde zlomí a o to väčšiu šupu potom dotyčný dostane, až na niečo príde. Vravím to z vlastnej skúsenosti, ako aj z rozprávania v okolí. Vedie to aj k paranoidným sugesciám, že zrovna niekto útočí a interpretácii útržkov zmenených stavov vedomia, možno aj kontaktov s nejakým ďalšími bytosťami ako útok, pri čom môžu byť neškodné. Ale ak niečo interpretuje dotyčný ako útok, automaticky jedná z defenzívy a už sa z toho útok aj stane.
Princíp rebalu (Resonant Energy Balloon), ktorý spomenul Pali je podľa mňa najlepšie riešenie pre Teba. Obšírnejšie, mimo Monroeovu techniku sa zvykne označovať "energetický filter", ale keďže neviem na čo všetko narazíš pod takýmto názvom, odporúčam rebal kvôli dôsledne vysvetlenému efektívnemu princípu. Je to pri najmenšom napr v manuáloch k CD Gateway Experience I ( -> google).
Štíty sa zvyknú ľuďom lámať, lebo sú budované zo strachu a snažia sa vytesniť "útočiaci" podnet mimo pole človeka. Kým človek sústredi svoje sily na defenzívu, nebuduje stratégiu jednania s daným podnetom, ale skrýva sa pred ním --> dáva mu prevahu nad sebou. Človek ostáva nebdelý k druhej strane, k jej precíteniu ako živej zložky sveta a tým jej dáva slobodnú vôľu nakladať s dotyčným z výhodnej pozície v neprehľadnej tme. Tlak "toho niečoho" (či si to dotyčný namyslel a tým spôsobil, alebo to naozaj pôsobí) sa zvyšuje na steny štítu a v momente nepozornosti ich prevalí. Vtedy zastihne človeka nepripraveného, pravdepodobne vyčerpaného - pretože sa sústredil na skrývanie sa a defenzívu, nie na jednanie s druhou stranou. Nevravím o protiútoku, či zneškodňovaní druhej strany, ale pozrieť sa druhej strane do očí ako rovný rovnému. Tým väčšina útokov a "útokov" končí.
Preto odporúčam rebal, pretože to nie je kukla, do ktorej sa človek skryje, ale len priestor pre jednanie zo seba samého a nie zo strachu, nie z defenzívy.
Nie je to podľa mňa o rituálnosti ako takej, ale o otázke, prečo sa ľudia chcú brániť a skrývať skôr, než sa majú prečo brániť - je to prejav ich strachu, ich malosti v ich vlastných očiach, strach z toho nekonečného nevyspytateľného neznáma okolo nás. Ale každý sme niekde začínali a boli konfrontovaní so svojou malosťou a nejakým spôsobom sa s ňou vyrovnávame.

Anka, pekne si to napísala