3oko

Já jsem se tmy nikdy nebála. Až teď - když si uvědomuju, co v ní může být. Ne že by mě děsily reálné hrozby (vražedný úchyl v křoví u cesty), spíš ty tušené...

toto je moj liek na tu tmu (myslim ze je aj pravdivy): tmu treba ignorovat co sa stane to sa stane ked sa jej budeme vyhybat tak budeme mat "nudny ludsky zivot" a ked ju budeme vyhladavat co viete mozno sa nieco stane a spestri nam to zivot alebo doda trosku adrenalinu (nehovorim o vrahoch a pod )

Niekde som sa stretol ako "ninjovia", chodievali do tmy a samoty a praktikovali rôzne cvičenia na prijatie tmy do svojej duše, mali za úlohu sa s ňou skamarátiť a využiť ju, pre svoje taktické manévre, pre dosiahnutie danej stratégie. Pociťovali ako ich to mení, počas tichého sledovania iných... Stávali sa démonmi v okamihu, keď sa zotmelo, pretože vždy tvrdili, nikto nemôže byť silnejší než sú oni v tme v ktorej lepšie vidia než ostatný ich tela produkovali látky, ktoré im to umožňovalo vidieť lepšie... Tí čo si nedali pozor ich to pohltilo natoľko, že ostali a odovzdali sa tejto temnote bez šance na návrat, preto je to nebezpečné.
Ale na druhej strane ak dokážu tento stav navodiť a rovnako rýchle po vykonaní vstrebať do seba, alebo nejakým spôsobom to dať zo seba von, vyrovnať sa s tým bez ujmi.

Úžasne na tom je to, že hystéria, strach sú ľahko prenášateľne ak presvedčivo daná daný stav zažíva a o ňom rozpráva, prechádzky v noci a v lese o polnoci ma po 5 krát prešli, keď neďaleko poľovník vystrelil....

Ľudia odjakživa mali strach z tmy, mozog si domýšľa a strach sa stáva skutočný, podobne ako u malých detí, kedy sa mozog vyvíja a skoro každé si prechádza takýmito stavmi počas dospievania, preto nieje dobré upriamovať pozornosť a deti ignorovať je asi najlepšie, ale nie vždy dostatočne uspokojivé...