Relatívne nedávno som si uvedomil že každá potreba prejaviť svoj názor vyplýva z nejakého vnútorného popudu - z vnútornej motivácie.
Ak som s niečím OK, som vyrovnaný, vnútorne zmierený, spokojný alebo šťastný, nepotrebujem nič robiť - je mi fajn s tým čo je a ako to je.
Na príklad:
Keď som úplne spokojný a vyrovnaný so stavom dobrého najedenia sa, nemám problém s hladom. Možno som tak zasýtený, že už ani nemám chuť na žiadne malé sladkosti alebo slanosti. Teda v tomto stave spokojnosti, vyrovnanosti, hojnosti a vlastne šťastia môžem jednoducho len byť/existovať v stave šťastia - nemusím nič robiť pre to, aby som tento stav šťastia nejako dosiahol.
Avšak keď mám neraz potrebu reagovať na niekoho slová, som niečím hnaný. To niečo je podliehajúci zámer alebo podliehajúca motivácia. Táto motiváca sa pohybuje na spektre, kde jedna strana je strach z nevedomosti a neistoty, a druhá strana je radosť/"láska" spojená s expresiou kreativity, snahou nesebecky pomôcť a podobne. "Strach" a "Láska" sú len slová, ktoré popisujú koncepty - nevymyslel som si nové slová pre tieto koncepty, lebo sa dajú celkom obstojne popísať aj týmito slovami. Avšak vo všeobecnosti je hlavne za konceptom "Lásky" niečo úplne iné ako to majú v chápaní ľudia v našej spoločnosti - teda bez prepojenia na romantiku a sexualitu, aj keď okrajovo sú prepojiteľné.
Takže ak niekedy píšem nahnevaný a útočím vyjadrením svojho momentálneho úprimného názoru, za ktorým si viem logicky a racionálne vysvetliť prečo je "správny", v skutočnosti reagujem z nejakej podliehajúcej negativity v sebe - a to je obvykle známka že môj podliehajúci zámer alebo motivácia je práve bližšie k strane "Strachu" na hore spomínanom spektre.
Strach je v dlhodobejšom pohľade VŽDY deštruktívny - rozpája, ničí, zhromažďuje a nezdieľa, kontroluje a nenecháva plynulý priebeh, ...
Taktiež som si všimol že ak chcem naozaj nejako pomôcť, alebo nejako konštruktívne prispieť, potrebujem prekonať aspoň čiastočne to čo mi je prirodzené a blízke. Je to preto, lebo v drvivej väčšine je prvá reakcia motivovaná viac v smere "strachu" ako "lásky".
Potrebujem si vtedy spomenúť že mi všetci máme pre svoje tvrdenia v našom vedomí nejaké, pre nás, racionálne a logické vysvetlenie. Niekedy je toto vysvetlenie viac či menej deravé alebo "zdravé" a mi sa to snažíme viac či menej úspešne ignorovať.
Ale napokon robíme v tomto duchu vždy najlepšie možné rozhodnutia, aké sú nám v danom momente prístupné.
Týmto chcem navrhnúť k väčšej tolerancii názorov druhých a uvedomiť si že ak v nás niečo negatívne vyvoláva silnú potrebu zareagovať, je to asi strach nejakého druhu.
Vtedy je neraz dobré prekusnúť to a akceptovať že reakciou motivovanou svojim strachom asi neprispejem konštruktívne - možno sa mi len uľaví a to je velebenie svojho ega.
Preto som sa snažil Dobroslavovi ukázať otázku smerujúcu ho k objaveniu jeho vier, očakávaní, noriem a strachov, ktoré sa pod nimi skrývajú. Aby pochopil čo ho v živote poháňa a všimol si kam ho to ženie - či k šťastnejšiemu, vyrovnanejšiemu, úspešnejšiemu a ľahšiemu životu, alebo skôr k opaku vymenovaného.
Ak sa na túto cestu ešte necíti, tak je to pre mňa úplne v poriadku - som tu pre neho keď bude pripravený pozrieť sa na isté veci v sebe a ak budem mať tú výsadu, že dá príležitosť pomôcť priamo či nepriamo práve mne.
V každom prípade som nesmierne vďačný za to že ste a že mi umožňujete byť tým čo som v spojitosti s vami aj s celým svetom. Inými slovami - bez vás by to nebol tento svet
