Ešte sa mi žiada dodať že nie je vôbec jednoduché spoznať v sebe motiváciu pre veci, ktoré nás zaujímajú.
Prvá reakcia na otázku "mám dobrý prístup?" je obvykle od intelektu v područí strachov = teda od nášho ega, ktorého práca je neustále nám potvrdzovať aký sme úžasní a dobrí.
Práca ega je vytvoriť krátkozraké riešenie na naše vnímanie negativity:
- Nie ja som chybný, ale ten k****, ktorý ma skoro zrazil. No a čo že bola červená, bol som na prechode a videl ma.
- To je ale krava, že sa hnevá keď jej ponúkam pomoc. Ja viem že viem lepšie čo si myslí a cíti ako ona sama - veď je taká sprostá a bez mojej pomoci by nič nezvládla. A ona má tú drzosť odmietnuť moju "pomoc"?
Keď som sa snažil zistiť svoje motivácie v istých veciach, ako na príklad potrebu "pomáhať", pozoroval som čo by to mohlo byť. Pozoroval som to takto v sebe niekoľko týždňov a zapísal som si všetky možné motivácie čo mi prišli a skúšal som sa na ne pozerať čo najotvorenejšie - viem že sa mám vo zvyku klamať, tak som chcel odhaliť kde by to klamstvo mohlo brániť poznaniu pravdy.
.. obvykle som po pár dňoch mal niekoľko správnych nápadov, ktoré sa častom ešte mierne pozmenili
A ešte jedna vec.
Nastavenie si vhodného prístupu, kde akceptujem čo mám a čo sa deje, nie je len nejaká ezoterická hlúposť. V momente kedy mám voči niečomu potrebu bojovať, kedy som paralyzovaný a "nechce" sa mi meniť, alebo keď chcem od niečoho utekať, je to vplyvom podliehajúceho strachu. Strach má prejavy útek, útok, paralýza.
Ak som v strachu, ale skúšam si vytvoriť viac akceptujúci prístup, v zásade hovorím že nebudem utekať, útočiť ani stáť paralyzovaný. Aj keď vo mne všetko kričí "chcem niečo iné" alebo "toto nie je dosť dobré", rozhodujem sa nereagovať zo strachu. Tomuto sa hovorí odvaha - nereagovať na podnet strachu a postaviť sa zoči voči danej veci/situácii/bytosti/človeku.
Keď si skúsime afirmáciami vytvoriť lepší prístup (ďakujem, akceptujem, aj takto je fajn, ...), môže to priniesť trošku väčšie uvoľnenie a akceptáciu.
Tam kde sa klameme vzniká vnútorný tlak - aj keď si neuvedomujeme že sa klameme = to sa nazýva kognitívna disonancia. Kde vzniká tlak/stres, tam je utrpenie. To utrpenie nie je vo význame slova fyzickej bolesti. Je to psychická bolesť, ktorá sa prejavuje väčšou uzatvorenosťou a defenzívnym postojom. A s utrpením/bolesťou sme akoby nútení okolnosťami do role obete = máme potrebu útočiť, utekať, byť paralyzovaní.
- toto je podľa mňa najbežnejší psychologický mechanizmus, ktorý vytvára problém v porozumení a spolupráci na celom svete
Len keď sa zastavíme a umožníme si z aspoň trochu akceptujúceho stavu pozerať na veci, môžeme prísť k poznaniu. Pri útoku, úteku a paralýze (stojím so zatvorenými očami), sa toho naozaj veľa nenaučím. Napokon sa naučím aj pri tom, ale chce to veľa opakovaného zlyhania, kým vnútorne pocítim že takto to jednoducho nefunguje. Vtedy sa dostaneme do stavu rezignácie, ktorý je viac akceptujúci = a vtedy príde poznanie. A s poznaním príde posun a/alebo riešenie.
Toto je cesta intelektu:
stanoviť cieľ -> stanoviť proces -> skúšať (často s nesprávnym zámerom/prístupom) -> budovanie frustrácie -> rezignácia -> uvoľnenie/akceptácia -> poznanie -> nadšenie -> stanoviť cieľ -> ....
kruh sa uzatvára