Prišla som veľkou záhradou do starej funkcionalistickej vily. Bolo to na jeseň, viem presne ako mi lístie šušťalo pod nohami. Dom bol dávno neobývaný a spustnutý. Vošli sme dnu
aj s priateľom. Všetko vo vnútri bolo poprikrívane a na všetkom prach. Bolo to ponuré a neskoré popoludnie. Lúče slnka robili na podlahe dlhé tiene. Všetko som tam poznávala, vedela som , že som tam už bola. Chodili sme izbami a zrazu som nachádzala divné lístky z odkazmi. Bolo na nich, Vrátim sa...., Čakaj ma..., a tak podobne...Cítila som ako vo mne narastá zdesenie. Stmievalo sa a v dome nebola elektrika. Cítila som, že nemožem ujsť, že je to zbytočné. Aj napriek tomu, že som tam nebola sama veľmi som sa bála. Bolo mi jasné, že keď sa zotmie, príde ten koho mám čakať a zabije ma. Bolo to úplne prosté.
Zobudila som sa odhodlaná zomrieť, bolo to desné....
A sníva sa mi aj o lietaní, takom prirodzenom akoby som mala krídla, ale považujem to len za sny...
